Bez nadpisu

Autor: Magda Kotulová | 7.8.2014 o 17:16 | Karma článku: 11,92 | Prečítané:  1178x

Po tieto dni, keď vrcholí leto, zažívame my, obyčajní ľudkovia, situácie a diania, ktoré nás mučia v duši, ale dokonca i na tele, ako tie nedávne kanikuly, ktoré na nás doľahli. Teda týrajú slušných ľudí. Žijeme si svoj každodenný život rodinný, pracovný, dôchodcovský. Kráčame hodinami dňa a pomaly nie je čas ani pozastaviť sa, porozmýšľať, čo sa deje v blízkosti. Alebo občas sa aj zahaltujeme, keď počujeme v masmédiách tiché výkriky nevinne zabíjaných, zničených, prenasledovaných, keď si konečne všimneme bolestné stony vyhnancov z vlastného domu, domoviny, krajiny.

Čítame, vidíme, počujeme o hrôzostrašnostiach, ktoré sa dejú neďaleko i ďaleko od nás. Väčšinou správy prinášajú noviny, časopisy, teda tlač. A potom televízie. A človek, zaujatý pre dobro, hľadí na prezentáciu masmédií s odporom, husou kožou po tele. Vidí ako vedľa obrázku mŕtveho, zabitého raketou dieťaťa, nehybného tela vojaka, zastreleného svojím bratom v boji a pohodeného na pokraji cesty ako nebohé psíča, rozťahuje sa obrázok nehanebnej ženskej sediacej v odpornej póze, s rozcapenými nohami. Alebo, ako sa po mólach módy premávajú dievčiny s exkluzívnymi modelmi, a vedľa civí obrázok na smrť vystrašeného, hladujúceho dievčatka z Afriky, s obrovským nafúknutým bruškom a vytreštenými, ale nádhernými čiernymi okáľmi.

Počujeme, ako o milosrdenstvo volajú náhodní okoloidúci pre odhodeného psíka, týraného koníka. A slabo počuť krik na obranu ľudského života, životov.

Je mi do plaču, keď vidím tieto nepomerné oznamy masmédií: bolesť, utrpenie, hrôzu – na druhej strane nezriadený, prázdny, krikľavo tupý život množstva tých, čo si ľahko, prázdno a bezbrehovo žijú.

Prečo sa ľudia neohlasujú? Prečo akoby mlčali k tomu, čo sa deje vedľa nich? Stratili ilúzie, nádej, že bude inak, lepšie, krajšie, dôstojnejšie, život s dvoma pravidelnými brehmi, ktoré nás spasia pred potopou, povodňami života? Myslia si, že sa už nič nedá zmeniť k povznášajúcemu, charakternému, bratskému, v tomto ináč prekrásnom živote?

Niekedy by sa mi žiadalo zakričať: „Zastavte sa, ľudia, nevidíte, čo sa deje? Stratili ste stud, svedomie? Neviete už odlíšiť zlo od dobra? Slušnosť od neslušnosti? Hanblivosť od nehanblivosti? Neviete rozlíšiť pravdu od nepravdy? Milujete klamstvo? Máte radi neprávosť?...“ Kto by chcel volať zo striech domov, aby ho tí hluchí a slepí, čo pod nimi kráčajú, počuli? Bol by na smiech. Možno by ho odtiaľ vystrnadili kameňmi, alebo dobili, ako sa to robí kresťanom dnes v novovzniklých krajinách džihádu, ak neprestúpia na tú správnu vieru. Dokedy sa budeme všetci rútiť do priepasti nešťastia, tmy, zármutku, nelásky, miesto kráčania v pokoji a bratskej láske po tomto nádhernom svete, plného voňavých kvetov, belasých, šumiacich morí, velebných hôr?…

Hrozne mi je po tieto dni. A viem, že nielen mne. Mnohým mamám i starým mamám: bojíme sa o životy svojich detí, vnukov, pravnukov. Dokedy sa ešte bude tento svet, ktorý riadia poväčšine muži, ktorí sa tak radi hrajú na vojačkov, nesprávne a nezastaviteľne rútiť dolu kopcom a nezmení sa, nezastane a nespokornie, nespokojnie, nezmieri sa?

„Návrat k citovému životu, morálke, hoci tradičnej a negácia komercionalizmu v myslení a konaní je jedinou záchranou čistej ľudskosti. Lebo nejestvujú iba dejiny ľudskej chudoby a zápasov o materiálny rozvoj. Jestvujú aj citové dejiny ľudstva, na ktoré dnešná a budúca spoločnosť musí nadväzovať.“ /Pavol Bunčák, Romboid,č.6, 1989/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?