Naše sídlisko je staré. Pomaly z neho obyvatelia odchádzajú. Je prestarnuté. Občas sa v ňom ocitne mladá jará krv, aby ho oživila, resuscitovala. Ale ide to veľmi ťažko. Viac vidno starčekov, ako detí a mladých. Skôr vidno starších obyvateľov sídliska so psíkmi na vôdzke, ako viditeľný počet džavotajúcich detí, čo by oživili dvory a chodníky. Len autiská, postávajúce mŕtve pri chodníkoch, ráno a cez deň ožívajú, vstávajú z mŕtvych a zavrčaním odfujazdia niekam preč, aby sa naraz ulice vyprázdnili od týchto farebných, ale trpných strojov. Večer sa zasa navracajú a plnia, už aj tak úzke, mestské ulice.
Ráno som išla ako zvyčajne pre chlieb a mlieko do blízkeho obchodíku. Na domovej bráne som zbadala nalepený lajster s akýmsi oznámením. Zastala som a s úžasom som čítala: náš tichý sused, vzorný starý otec - odišiel… Zatriaslo mnou. To som naozaj nečakala. Prečo starí, starší od neho zostávajú a on odišiel?… Zasa otázka, ktorá ma bude znepokojovať niekoľko dní, týždňov? Zasa si budem dávať na ňu odpoveď, uvažovať, lámať si hlavu?
Láskyplného dedka už niet. Zostala len malá vnučka, ktorá bude stále, ako tie moje, vypytovať sa donekonečna: „Kde je dedenko?… Prečo zomrel?… Prečo sa nevráti?…“ Na tieto otázky budú tým najmenším dospeláci ťažko dávať odpovede a ešte ťažšie uspokojovať stvoreniatka, ktorým srdiečka pišťia za drahými, milovanými i láskavými starými otcami…