Ako na každom konci týždňa, tak i tento raz u mňa zazvonilo. Otvorila som. Vo dverách sa objavila vnučka s manželom. V mužových rukách hovelo stvoreniatko, čo na mňa uprene uvrhlo pohľad svojich úžasných čiernych okáľov. Na dôvažok sa usmievalo, akoby vedelo, že je u prababky, ktorá ho nadovšetko miluje a zniesla by pre neho všetko modré z neba. Usmievalo sa. Žiaden strach, že je v neznámom. Trochu sa poobzeralo, zavrtelo hlávkou a bolo vo svojom živle. Pýtalo sa z otcových rúk v momente na zem. Liezť štvornožky.
Otec ho položil na zem vedľa chodbových dverí.Tam, kde už medzitým vtiahla jeho mamina športový kočík. Drobec sa rozbehol ako opreteky, ďalej do izieb. Keby sa vyhlásila olympiáda štvornožcov v behu v jeho veku, som presvedčená, že by ju vyhral a odniesol si na drobnej hrudi metál, väčší ako on sám.Takže mazal o dušu do druhej miestnosti, kde sa mu javilo dačo náramne zaujímavého. Trielili sme za ním, aby náhodou po ceste niečo nedal do úst, čo by mohlo spôsobiť paseku.
Ustálil sa. Zastal a obzeral sa, kde vlastne je. Prudko som priklusala k periniaku vytiahla deku a rozložila ju na zem, pomocou rúk Cyrilkovho otca.Vzápätí ho tatko vtesnal do stredu deky. Máš ho vidieť, že by na nej zotrval. Hrabal sa z nej expresne preč a robil výzvedy v každom kúte izby. Aby sme ho ako tak umiernili v jeho špionážnej činnosti, priniesla mu mamina z kuchyne sitko, pomarančový lievik a plastovú nádobu na vodu. Malý sa vrhol na nové objekty, ktoré v živote ešte nevidel. Sondoval, čo sa s tým dá robiť, či aj zjesť. To bolo prvé – okoštovať, ako chutná to farebné čosi.
A tak som s rodičmi debatovala a šintrík medziiným bádal, čo sa len prebádať dalo. Nutne som sa musela na toho maláka uhrančivo dívať a nejapne sa škeriť, až ma lícne kosti boleli. Opätoval mi to s radosťou. A ja som bola celá hin, že sa na mňa lapaj uškŕňa.
Keď sme sa tak už dlhšie hrali, diskutovali, nastal čas nejakej ponuky jedla. Dospeláci vyfasovali obložené chlebíky. A čo malý, ktorý len nedávo skončil rolu kojenca?… No čo, vopchala som mu do ruky rožok, ktorý hltavo vstrčil do otvorených ústočiek. Odhryzol si poriadny kusisko, že mu ho mamina musela vyberať z papuľky, aby sa hladoš s veľkým sústom neudusil.
Vtom mi skrsla myšlienka: „Počuj, môže malý už melón…?“ obrátila som sa na vnučku. Čakala som netrpezlivo na odpoveď, aby som náhodou neurobila, čo by som nemala.
„Môže,“ usmiala sa.
S nedočkavosťou a očakávaním, čo urobí drobec s melónom, hnala som sa do kuchyne, otvorila chladničku, vybrala melónisko, odšvacla z neho kus, povyberala čierne i biele jadierka, pomrvila ho ešte v prstoch, aby tam potvorky nezostali, čo sa v šťavnatej hmote ukryli. Víťazoslávne som niesla na tanieriku do izby vodnaté kúsočky. Po prvý raz Cyrilko miesto mamkinho mliečka u mňa vyfigľoval a vychutnal červený melón, ako veľký chlapček, a nie kojenec.
Keby ste videli ako ho drvil do seba. Keď mamina spomalila tempo kŕmenia, zamračil sa, zaškarmal výzvu „mama daj!“, urobil „ňufku“ a „ham!“, už mal nové sústo na jazýčku. Chutnal mu.Tým sa pasoval na normálneho maškrtného jedáčiska.
A keby to bol mohol, melón by sa naisto divoko a ešte viac červenal od šťastia, že ho ďalší člen ľudského spoločenstva začal mať rád…
