Azyl

Autor: Magda Kotulová | 31.5.2014 o 17:12 | Karma článku: 9,67 | Prečítané:  956x

Hm… Môj byt sa stal na niekoľko dní azylom pre moje vnúčence. V rodinách mojich dospelých detí je členov ako maku. Takže pokoj v ich príbytkoch, ktoré sú, bohužiaľ, nie práve najkomfortnejšie, najpriestrannejšie nie je miestočko, kde by si moji vnuci hlavu sklonili nad učebnice v absolútnom tichu. Práve naopak. V domove je švih, pohyb, šum a ruch. A učiť sa?… To by musel byť génius, aby to v tej haravare skúsil a odolal všetkým nástrahám vzruchu, ktorý vysielajú jednotlivci talianskej famílie. Všetci sú totiž zhovorčiví, žartovníci, vymýseľníci. Žiadne ticho, pokoj. Ten?… Dosiahne sa na chvíľu, keď autorita domu-otec zvolá: “Ticho už…!“

A tak, čo som mala iné urobiť, ako vysloviť, trochu ošemetné „áno“, keď sa moji šintri pýtali, či sa môžu prísť ku mne učiť, cez maturitný týždeň a pred skúškami na vysokú. Tak sa stalo moje hniezdo závodnou kuchyňou, nocľahárňou, učebňou, debatným miestnym krúžkom na niekoľko, celkom znesiteľných dní.

Už som si odvykla variť viac ako kedysi, keď celá naša rozkošatená rodinka bola pokope. Pre seba som si navarila aj na tri dni, a potom pohodlne, s pokojom Angličana, vyberala z mrazničky pripravenú váru. Mohla som dlhšie sedieť nad knihou, či pred počítačom, alebo pri niečom, čo ma bavilo a povznášalo. Po tieto dni som, bohužiaľ, knihy väčšinou upratovala a počítač mi okupovali moji azylanti. Tomu som sa najviac bránila. Ale taktiež som nikdy nevyslovila razantné „nie“, aby si ho nepoužili. Čo som mohla robiť? Maturitné otázky sa museli doklepať, rozmnožiť, poposielať kámošom. A tak sa googlilo, ostošesť „počítačovalo“ a ja som v susednej izbe zavretá čítala už aspoň po tretíkrát SME, alebo som kuchtila za sporákom. No čo, vyvárala som. Samé dobrotky pre hladošov.

Dni bežali, akoby ich ktosi naháňal a čas, kedy u mňa nasáčkovaní bifľoši z  môjho hniezda vyleteli, sa naplnil. Tak ako prišli s veľkým treskom, tak aj s veľkým treskom odišli. Objatie, bozky, krížik na čelo, „držím palce tak po našsky“ a buch-buch, vnuci zmizli. Pardon, nie celkom. Lebo vnučka ešte tesne pred skúškou na vysokú, žiadala, aby som jej vyplnila anketový lajster. A že či nepoznám aj nejaké staršie susedky, ktoré by sa nenahnevali, keby ich „vyspovedala“ na anketu, ktorú potrebuje ku skúške.Tesne päť minút pred dvanástou, pred jej skúškou, mazala som s ňou k susedke, aby ju „vyanketovala“… Bola to celkom zábava s tými mojimi tínedžermi. Milí, zlatí, hluční, tichí, pokojní, pokorní, premenliví, ako tohoročná zima, či jar… Ešte si aj hudbičku pustili a vytiahli mi reproduktory z môjho počítača, dali sluchátka na uši a učili sa a zároveň načúvali melódiám.

Márnosť šedivá!… Ako som sa ja úplne inak drvila pred maturitou, či pred skúškami na vysokej. Päty som z domu nevytrčila. O televízii, mobiloch, hudbe z rádia som ani nechyrovala. O randičku v čase drilovania tiež nie. A táto generácia?… Všetko zvláda, všetko môže, všetko výborne ukončí. Nechová sa bezbrehovo, ale predsa len vybieha občas nad breh z jednej i druhej strany koryta života. Len nech sa im darí, nech ich život beží pokojne, spokojne a príjemne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?