Ten

Autor: Magda Kotulová | 25.5.2014 o 11:51 | Karma článku: 9,81 | Prečítané:  1366x

Pred niekoľkými rokmi, v prekrásnom mesiaci máji, priniesli mi moje deti zvesť, že zomrel ich priateľ Miško Maco. Zostala som zaskočená, lebo som nečakala odchod energického päťdesiatnika, už otca mnohodetnej rodiny.

Vtedy, cez celé hodiny nasledujúcich dní sa mi nespočetnekrát vkrádal do roztrpčených myšlienok. Pripomenul a primpomínal mi ťažkú, ale predsa len niečím prednádhernú minulosť. Minulosť moju, už teraz starej ženy a mojich, už odrastených štyroch detí. Dnes sa málokto chce zamýšľať nad pominulou dobou. Udalosťami desaťročí, ktoré nám tak zohyzdili, poničili, zašpinili komunizmom posadnutí jednotlivci, cynici toho najhrubšieho zrna, bez svedomia, charakteru. A z tej temnej, akoby bez svetla nádeje doby, že bude krajšie, žiarivejšie, vynímal sa ako svetlý bod, slnko, jasný, drobný kahanec: on, Miško Maco.

Vtom čase tohto chalana, drobného vzrastom, ale so širokou dušou, poznal len malý okruh ľudí. Zoskupil okolo seba mladých, charakterných chlapcov i dievčatá a založil kresťanský, bratislavský spevácky zbor Ursus Singers. Podnik a čin na ten nebezpečný čas prismelý, odvážny. Michal sa nebál. Riskoval všeličo: postavenie, možno i slobodu. Vtom neuveriteľnom období všetko možného, obludného, bol výkon územčistého chlapíka, obdivuhodný.

Spevácky zbor jestvoval, kvitol i účinkoval. Našli sa odvážni kňazi, ktorí umožnili, aby sa zbor aj verejne uplatnil, prezentoval. Koľkí eštebáci a komunisti škrípali vtedy zubami?… Fungoval, rozvíjal sa súborík. Stále pribúdalo do neho členov. Krásni, mladí ľudia. Vysokoškoláci, študenti všetkých možných škôl. Medzi nimi aj moje deti. Chodili za Michalom. A ja som ich s dôverou v neho, za ním púšťala. Vedela som, že sú na dobrom mieste, vo výbornom spoločenstve.

Doba sa valila. Zbor pôsobil. Nik sa nezamýšľal, čo všetko stálo Miška jeho udržiavanie. Brali sme jeho starostlivosť oň, ako samozrejmosť. Boli to nácviky piesní, ktoré keď sa začuli v chráme v plnom nasadení mladých, vyludzovali poslucháčom do očú slzy dojatia. Neskôr to bolo aj organizovanie výletov zboru do hôr Slovenska, Rumunska, býv. Juhoslávie /Chorvátska, Čiernej hory, Macedónska/ či inde. Pokiaľ členov zboru pustili esenbáci do zahraničia a poskytli im takzvanú vycestovaciu doložku, ktorú museli krvopotne a jednotlivo vybavovať, boli prešťastní. Mnohí z nich, bohužiaľ, tieto vycestovacie dokumenty nedostali. Tí, ktorým sa tento zázrak stal a dostali, čo len chudobný, takzvaný devízový prísľub a mohli vycestovať, vracali sa z výletov leta, na čele s Miškom Macom, osviežení, zduchovnelí, lepší…

Na toto všetko a na ešte spústu iného, som myslela  po tieto dni voňavého mája, keď Michal, hrdina z minulosti, v ňom zhasol. Zostala vo mne len spomienka na kedysi opálenú tvár chalaniska, s roztrapatenými vlasiskami, neskôr už v rozsvetlenej dobe, zasa dospelú, poblednutú tvár dôstojného muža, otca, manžela, priateľa.

Samozrejme, dnes, žiada sa mi zamyslieť nielen nad jeho výzorom, ktorý kedysi tak mýlil, že nik nevedel, kto sa za týmto malým mužom skrýva. Obdivujem jeho horúce srdce, kamarátstvo, obetavosť, rytierskosť, slušnosť, intelekt. V mladosti začal s malým kŕdlikom najvernejších. Potom sa kŕdeľ rozrástol. Mohutnel. Zo zrniečok jeho práce vyklíčil, rozrástol sa, rozkošatel strom diela: množstvo ľudí dobrej vôle, ktorí majú k sebe i k iným blízko. Až pri jeho predčasnej smrti sa obdivuhodne predstavil výsledok jeho cieľavedomej práce pre druhých: prítomnosť i dojatosť nesčíselných  priateľov, zhromaždených pri jeho rakve.

Dnes som si vedomá, že som Miškovi dĺžnik za to, čo pre moje deti vykonal. Za ich podržanie v háklivom veku tínedžerov, že v nich rozvíjal dobro, rozpoznanie pravdy. Za príklad života, nenápadného, ale impozantného. Hádam, iba raz som mu za to poďakovala. Ale to bolo nič za to, čo tento malý veľký muž postváral tak oduševnele a nádherne.

Tu na tomto pominuteľnom svete mu za života, nik z tých najkompetentnejších nezaďakoval, nik z nich neocenil jeho nadľudskú prácu. Urobí tak jeho priateľ, ktorý ho iste prijal k sebe do večnosti a odmenil za vernú službu.
    
   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?