Krstní

Autor: Magda Kotulová | 17.5.2014 o 19:19 | (upravené 17.5.2014 o 19:30) Karma článku: 12,00 | Prečítané:  1148x

Nie, nebudem písať o mafii. Spomeniem mojich krstných. Rodičov. Musím. Spomenula som si na nich po tieto dni, keď mi pomaly dochádza nádej do budúcna, pre neustále opakujúce sa neduhy staroby. Žiadne veľké plány, žiadna dovolenka pri milovanom mori, či v nebotyčných veľhorách. Ale zasa, keď sa upokojím a poviem si, že to stále ešte nie je so mnou tak zle, aby nemohlo byť horšie, opäť mi zakvitne nádej, ako na jar kvety.

Keď som bola asi tak sedemročná, prvý raz som si uvedomila, že existuje niečo také, ako je krstný rodič. Málo sme sa s mojimi krstnými stretali. Mali kopec dôležitejších povinností, ako chodiť k nám na návštevu. Ale nadišiel čas, že sa ich návštevy k nám zintenzívnili. Keď prišli, nás deti uzavreli v detskej izbe, aby sme otca, mamu a krstných nevyrušovali v ich vážnych debatách. A potom, aj pri počastovaní z dobrej mamkinej kuchyne.

Raz, keď sa tak z obývačky niesli zvuky vzrušivého rozhovoru, ja vždy všetečná, otvorila som dvere a zvedavo som pokukovala z poodchýlených dverí na  krstného otca. Jeho impozantná postava pnela na diváne. Zdal sa mi ohromne vysokánsky. Čierne vlasy ako havran. Uhrančivé oči, v tej chvíľočke mojej role výzvedčíka, prenikli ma až do špiku kostí.

„No teda, to čo je zase…? Nevyrušuj nás…!“  zaznela výčitka môjho autoritatívneho ocka, ktorý nás nepripúšťal pri návštevách k spoločnému stolu, lebo bol stará škola. Muži k stolu, ženy do kuchyne.

Už som chcela dvere privrieť bez ospravedlnenia, tak trochu aj z obavy, že ma otec, keď návšteva odíde nejakým spôsobom vyhreší, ale práve vtedy krstný vstal a kývol mi rukou, aby som vošla do izby. Vedľa neho sedela moja krstná. Nechala som na nej oči. Ústa mala nalíčené krikľavým ružom, a práve tak sa červeneli aj jej nechty. Bože, aká to bola úplne iná žena, ako bola moja mama, ktorá v živote nepoznala farbičky, ani zlaté retiazky, či prstene. Nosila len obrúčku. Krstná mala zlatú retiazku na krku s dosť veľkým zlatým medailonom a na prstoch jej žiarili dva zlaté prstene: obrúčka a hrubý prsteň s drahokamom. Čo všetko si moje detské očiská nevšímali. Stála som meravá a pozerala som na oboch, ako na zjavenie.

„No tak, koľko máš rôčkov? A do ktorej chodíš,“ ozval sa príjemný hlas obra, ktorý pobavene na mňa hľadel. Ledva som vyšepla: “Sedem!“ „A ako ti ide škola?“ otázka zaznela z úst človeka, z ktorého sálala úžasná energia a zvláštna aura, čo sa akoby jágala okolo jeho osobnosti. „Dobre!“ vyšlo zo mňa nesmelo.

Vtom sa zamiešal do nášho dialógu otec. S pýchou v hlase zaonačil: “Toto je náš budúci spisovateľ, alebo básnik!“ Usmieval sa otec a pozrel povzbudzujúco na mňa. „Zarecituj nejakú svoju básničku krstnému otcovi!“

Zostala som červená ako rak. Hanbila som sa. Ale, keď som videla otcove potešenie, že sa mnou môže pochváliť, spustila som:

„Keď som bola malučičká,

ako kvietok na lúkach,

mamička ma pestovala

večierkami na rukách.

Nezabudnem veru nikdy

na tie chvíle mladosti,

keď som bola ešte taká,

ako kvietok radosti.“

Stála som ako vo sne. Ale potom som sa náhle osmelila: „Krstný otec, mám nový pamätníček, prosím, mohli by ste mi do neho niečo napísať?“ a čakala odpoveď.

„Samozrejme!“ odpovedal príjemný hlas. „Prines si ho… napíšem…! A tá básnička bola pekná, len tak ďalej… Bude z teba poetka…!“

Celá hotová z pochvaly, vybehla som pre svoj detský pamätník. Zaraz som vletela poznove do obývačky. Tentoraz už nie zvedavo a s obavou. Pristúpila som ku krstnému, podávala pamätník. Krstná sa len usmievala, načiahla ruku a pohladila ma po líci.

Krstný vybral pero z náprsného vrecka a písal rýchlo, skoro nečitateľne: „Na ceste životom nech ti svietia tri hviezdy: viera, nádej a láska!“

Celá rozžiarená som schytila pamätníček a so slovíčkom “Ďakujem!“ vytrielila som z izby. Šťastná. V detskej som prezerala písmenká môjho krstného. Pod vetou so želaním bol nádherný, veľký podpis. Zavrela som svoj gýčový pamätníček, na ktorom čnel drevený vyrezávaný jeleň. Bol pre mňa drahokamom, cennosťou po celý môj dievčenský život. Pribúdali v ňom želania, podpisy mojich učiteliek, priateliek, tiet, ujov. Ale najradšej som mala riadky svojho krstného.

Zopakovalo sa ešte niekoľko návštev. A potom, akoby uťalo. Krstní nadlho zmizli. Za hranice. Celá rodina odišla do Kanady. Naše osobné stretnutia sa vytratili. Ešte raz som stretla krstnú. Bez krstného. Podľahol infarktu v ďalekej cudzine. Krstná mama ma prišla navštíviť v čase odmäku, po roku 1968. Ale potom sa opäť železná opona nepriedušne zatiahla a nestretli sme sa s ňou už nikdy. Aj ona sa, v nie rodnom kraji, pominula.

Teraz, keď uvažujem o viere, nádeji a láske, vravím si: Nádej som nikdy nestratila, aj keď mi občas mizla spred očí. Láska ma opantala od mladosti po dospelosť, starobu. Tej som žila a stále žijem. Vieru som mala úžasnú, keď som bola malá, keď nado mnou bdel úsmev a náruč katechétky, Zdenky Schellingovej. To bola viera detská… Potom som  v nej akoby poľavila. V dospelosti som rozumovo k nej dospela, vyzrela. Je pre mňa všetkým!…

Keď si tak uvedomím, že prvý raz mi tieto tri veľké cnosti predostrel pred zrak môj krstný, viem, že som jeho slovám zostala verná. Naozaj, na ceste životom mi vždy žiarili i žiaria: viera, nádej i láska!…

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?