Bol to môj najhorší deň života?

Autor: Magda Kotulová | 10.5.2014 o 13:30 | Karma článku: 18,23 | Prečítané:  6596x

V ten deň sme mali v gympli hudobnú výchovu. Učil ju môj obľúbený profesor Špaček. Vždy som mávala u neho dobré známky. Hanbila by som sa pred ním, keby som také nemala. Bola som drobná, hlupučká sekundánka. Neznášala som však hudobnú teóriu. Neznášala som noty. Nevyznala som sa v nich ani za máčny máčik, práve tak ako v číslach na matike. A čo čert nechcel, dobráčisko profák ma vyvolal, napriek tomu, že som klopila oči, keď sondoval koho by práve vyvolal. Vyhliadol si mňa. Myslel, že budem excelentná?…

Bože, ako sa len pomýlil. Nedostal zo mňa ani slovko, alebo tuším aj nejaké som vypotila, ale boli strašne úbohé. Cítila som sa pod psa, červenala som sa a najradšej by som sa prepadla pod čiernu zem, teda pod špinavú školskú dlážku. Vtedy, ešte v školách, po vojne, o parketách nebolo ani chýru ani slychu.

Vysolil mi päťku. Keď som si sadala do lavice plná poníženia zo svojej hlúposti a nemohúcnosti osvojiť si obyčajné noty, myslela som si, že padne na mňa svet. Nedokázala som sa na dobrého učiteľa ani pozrieť. Celú hodinu som mlčky načúvala výkladu novej látky a stále túžila, aby bol koniec tej otupnej, potupnej hodiny pre mňa. Na budúce musím excelovať, zunelo mi v srdci, aby som sa mu takýmto spôsobom revanšovala za jeho ináč, vždy veľkú dobrotu prívetivého, super učiteľa.

Keď som v ten deň prichádzala k domovu, cítila som sa ako po pohrebe. Cítila som sa mizerne a chcela som byť čo najskôr vo svojom bezpečnom hniezde. Zazvonila som s dušou plnou nepokoja a smútku.

Otvoril otec. Mal vyplakané oči. Bol strhaný. Bolo mi divné, prečo je okolo obeda už doma z redakcie, keď chodil z nej vždy hodne neskoro.

„Magduška, zlož si veci, umy si ruky, choď za mamkou. Leží v poslednej izbe. Je jej veľmi zle. Bol tu lekár. Len ju objím, bozkaj, nič sa nevypytuj, a potom sa vráť do detskej izby. Zomrel nám novonarodený chlapček!..." Nakoniec vybuchol a rozplakal sa. Nikdy som nevidela tvrdého, energického otca plakať. Plakal.

Úplne vykoľajená som ho ani nepozdravila, položila tašku pod vešiak predizby, hupkom vošla do kúpeľne, umyla ruky a s chvatom som vkročila, vlastne tíško vletela do spálne, kde biela ako sneh, utrápená a uplakaná ležala moja mama.

V tej chvíli som sa cítila stiesnene, nemotorne, úboho. Nevedela som, čo jej povedať, ako k nej pristúpiť, začať niečo vypovedať. Mala som stiahnuté hrdlo do nemožnosti.

Vykročila som tápavo k posteli. Objala som mamku a pošepkala: „Mami, mám ťa rada... Škoda, že Petrík tu nie je..." a rozplakala som sa. Bozkala som ju a brala som sa od nej preč, čo najskôr z izby, aby nevidela môj zármutok, slzy a bolesť, ktorá mnou zalomcovala a roztriasla tak, že sa mi až chveli prsty.

Vtedy som po prvý raz pocítila úžasný strach, obavu, že mamu stratím, a že budeme bez nej. Bola výbornou maminou. Tichou, oddanou, obetavou. Za celý život si nepamätám, žeby bola na mňa nejako výrazne skríkla, vybila ma, či dala nejaké zaucho. To skôr otec svojou autoritou, silou hlasu a riadne tvrdou fackou na líce, dokázal človiečika uzemniť. Cítila som sa hrozne. Doobedie v škole, a teraz táto tragédia ma ubíjala. Vyšla som do detskej za súrodencami. Začali sme rozoberať to, čo sa stalo.

V tej dobe ženy rodili doma. Mamina čakala deviate dieťa. Prišlo, ale mŕtvo narodené. Bol to šok pre celú rodinu. Donosený, vynosený celých deväťmesiacov. Zdravý, silný chlapček. Pri pôrode sa pridusil pupočnou šnúrou, ktorú mal omotanú okolo krku. Bol mŕtvy v mamine niekoľko hodín, možno dní. Mamina dostala otravu krvi a bola v ťažkom stave. Bola to doba po vojne a vtedy všetko bolo hrozné, nedostatočné, nebezpečné. Bola to dráma.

Našťastie mamina sa z tejto hrôzy zázračne vystrábila, ale už nikdy nebola úple zdravá. Nepridalo jej ani zaistenie jej najstaršieho syna, môjho najoblúbenejšieho brata, pre katolícku akciu. Zobrali ho z ulice a kopec mesiacov sme nevedeli kam zmizol. Chudera mama. Vytrpela si svoje. A nebol to koniec jej trápení...

Ešte v ten deň po pôrode prišiel k nám hrobár z cintorína s malou bielou truhličkou. Vo vedľajšej izbe, bez účasti nás detí, vložil otec do malej schránky novonarodeniatko. Otec rakvičku položil na predizbový stôl. Stálo nás okolo Petríka osem súrodencov. Modlili sme sa. A slzy nám všetkým tiekli. Otcovi nevynímajúc.

Dodnes neviem, kde hrobár pochoval nášho bračeka. Vtedy sa malá rakvička pridala k nejakému práve zomrelému. Tak sa to vtedy robilo. Tak ako potichu prišiel, tak náš Peťo odišiel. Celý život som na neho a na tento nešťastný deň pre mňa, pre celú rodinu, myslela. Bol to najhorší deň môjho života? V tom čase sa mi tak zdalo. Ale takých tvrdých dní bolo v mojom dlhom živote ešte neskutočne veľa. Ako ich má každý z nás, bez výnimky!Aj ako ich mala priveľa aj moja predobrá, láskavá, tichá mamka!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?