Veľká noc bola hlavne pre nás detí - nádherná. Boli to síce aj dni upratovania, nakupovania potravín na voňavé orechovníky i makovníky, lúskanie orechov a ich mletie, že až ruky boleli od toľkého množstva, ktoré bolo treba zomlieť. Tie dodávali čaro Bielej sobote, práve tak ako vôňa údeného mäsa. Tešili sme sa na rána tých dní, kedy mama prestrela sviatočný biely obrus a my, celá rodina, sme prisadli k slávnostným raňajkám. Voňalo mimoriadne kakao a popri ňom ešte viac dobručké koláče. Od prvých rán tohto obdobia sme cítili veľkosť chvíľ týchto sviatkov.
Najviac zo všetkých dní, z toho vzrušivého obdobia, sme sa tešili na vzkriesenie. Bolo to pre deti divadlo s prazvláštnym osadenstvom, s nečakanými vyústeniami.V prvom rade to bol sprievod mestom, v ktorom kráčali vojaci, hasiči, policajti, rádové sestričky, duchovensto, miništranti a ostatní veriaci občania. V rade za týmto mohutným spoločenstvom, vzášal sa baldachýn a pod ním kňaz niesol rožiarenú zlatú monštranciu, v ktorej sa belela hostia. Dychovka vyhrávala, ľud zbožne vyspevoval náboženské piesne. Hlasné, vzrušivé: „Pán Ježiš vstal z mŕtvych, aleluja, chváľme Boha...!" nieslo sa ulicami miest a dedín.
Tieto dávne zvyklosti a obrady, ktoré mali svoje duchovné čará a pôsobili nielen na deti, ale aj na dospelých, zanikali kvôli mnohoročným zákazom komunistického režimu, ktoré prikazovali, aby sa procesie konali len v priestoroch kostolov. Vraj by rušili iných občanov. V posledných rokoch sa pomaly znovurodia a nadobúdaju na sile množstva zúčastnených, ktorí sa nehanbia kráčať v sprievode a vyznávať radosť zo Vzkrieseného.
Po ukončení procesie dostalo sa zboru veriacich požehnanie kňazom so Sviatosťou, o ktorej verili, že prebýva v nej Ten, čo po Veľkom piatku na Bielu sobotu, vstal z mŕtvych, aby dokázal, že je Niekto nad nami, čo nás bezhranične miluje, a že je Niekym, čo dokázal premôcť cynickú smrť.
My deti sme sa tešili, ani nie tak z duchovného zážitku, lebo sme ešte naň nedozreli, aby sme ho pochopili, ale na prvé biele podkolienky, ktoré nám mamka dala si navliecť po zime s hroznými pančucháčmi, ktoré sa v tom čase nosili. Vždy sme práve v tento deň dostali aj nové topánočky do sprievodu, aby sme boli pekné a privítali Toho, čo dokázal, že je skutočným Bohom, lebo premohol smrť. Vždy sme sa parádili a spokojní sme kráčali s inými deťmi v dave ľudí, dôstojné a šťastné. Neprekážalo nám, že neraz sme z nových topánočiek dostali otlaky. Patrilo to k tomuto jarnému sviatku Života.