Biela stužka na tvojej hrudi

Autor: Magda Kotulová | 13.4.2014 o 19:51 | Karma článku: 15,76 | Prečítané:  1105x

Otvorila som. Vošla. V ruke zvierala igelitový sáčik s hromadou liekov. Dcéra, ktorá mi chodí k obvodnej pre lieky, vyzdvihne ich v lekárni a zásobuje ma nimi, aby som nemusela krivkať po ambulanciách s paličkou v ruke. Som jej za túto nemilú robotu vďačná. Stiahne zo mňa kopec starostí. Stačí jej nadiktovať cez telefón, ktoré lieky mi došli. Raz-dva mám ich opäť v talóne.

Pozerám sa na ňu, moderne odenú, ale nie nápadne. Na klope kostýmového kabátika žiari biela stužka. Dobre som si ju všimla. Padla mi do oka hneď, ako som jej otvorila dvere a vitala v predizbe. Kto by si jasnú mašličku nevšimol, čo sa pýši človekovi na hrudi?...

Po rozhovore, v ktorom sme si obe povedali, čo nás ťaží, čo nás teší, pobrala sa domov, unavená z práce vysokoškolskej asistentky. Má náročnú prácu. So študentmi konverzovať, hovoriť kopec „náučnej látky", vyčerpáva. Keď sa zavreli za ňou dvere, spomenula som si opäť na bielu stužku, o ktorej sme sa ani ona, ani ja, nezmienili. Vedela som, čo znamená. Vedela som tiež, čo znamená pre ňu. Je to jej životná záležitosť, skúsenosť...

Pamätám si príliš dobre na ten ťažký, nedobrý čas. Keď manžel prišiel z práce, zobrala som do obedára horúci hovädzí vývar a mazali sme spolu na koniec Bratislavy, kde ležala v nemocnici ona. Keď sme prichádzali k jej lôžku vždy sa nám triasli nielen ruky, duša, ale celé telo.

Dcéra, mama dvoch malých detí, ležala na posteli so samými trubičkami a kadejakými lekárskymi prístrojmi, po ťažkej operácii pľúc. Vyzerala stúlená v bielych perinách ako ukrižovaný Kristus. Bol to tvrdý pohľad na mladú maminu, ktorá celým vnútrom bažila po svojich drobcoch, opustených v hniezde. Ale znášala svoju nemoc trpezlivo, mlčky, len sem-tam jej stiekla slzička, keď si uvedomovala svoju súčasnú biedu.

Deti som varovala ja, lebo boli maličké. Chýbala im mama. Boli citlivé, nežné, dobré. Spomínali na ňu, ustavične o nej vraveli. Zuzička a Jakubko. Zastupovala som im ju cez deň, aby ich predvečerom zobral domov ocino a staral sa o nich bez matky. Dni sa míňali. Dobre sme si uvedomovali, že nebyť zlatých rúk výborného pľúcneho chirurga, ktovie ako by dopadla jej vtedajšia choroba. Našiel pri operácii to, čo ju mátalo - veľké puzdro hnisu. Muselo von, plus kusisko pľúc. Katastrofa.

Vzácny lekár zvládol operáciu na výbornú. Rekonvalescenciu moja dcéra tiež. Po návrate z nemocnice ešte musela dcéra ísť na liečebný pobyt do Tatier. Išla. Deti zostali opäť dlhšie, bez hrejivej, nežnej ruky mamy.

Potom sa vrátila. Istú dobu musela byť ešte doma, aby neschytala v zamestnaní lekárky nejakú infekciu. Po niekoľkých rokoch bola na tom ako tak so zdravím. Musela sa šetriť.

V jednom období bola plačlivá, nervóznejšia, ako bývala. Nevedela som príčnu. Možno že sa zle cíti, dumala som. Len aby niečo v nej opäť neprepuklo: nejaká zničujúca pliaga... Po čase mi došlo a nemýlila som sa.

Moja dcéra čakala bábätko. Prežívala obavy, ako dopadne tehotenstvo pre ňu i pre malého šraca, ktorý sa hlásil k životu. Nezaváhala ani minútku, hoci jej mnohí radili, aby sa s tým drobčekom rozlúčila. Vydržala. Donosila ho. Porodila. Zo Samka je chalan ako hora, schopný, inteligentný, scestovaný. Tára sa po Európe, Amerike a študuje v zahraničí. Vybavuje si kadejaké štipká, aby si mohol roztvoriť okná do sveta. Cez prázdniny maká, aby si zarobil. Radosť celej rodiny. A nielen to, fandí, nahráva a prihráva zahraničné štipká na školy, ako schopný, milujúci brat, aj mladšiemu Lukášovi, ktorý sa ešte narodil po ňom. Práve taký istý, múdry, vysokánsky ako dub.

Dcéra po ťažkej operácii zdolala namáhavé pôrody. Zázrakom sa zocelila. Skrásnela, akoby jej materstvo v tele urobilo div. Neskôr, žiadne neduhy ju nechytali, čo sa týka jej slabých, jemných pľúc i priedušiek.

Teraz, keď ju vidím, keď s ňou rozprávam, myslím na minulosť, na jej odhodlanie priviesť na svet svoje deti. Nikdy nezaváhala ich neprijať, zostala verná svojmu materstvu a svojej túžbe dopriať a chrániť život iným, nielen sebe.

Biela stužka na jej hrudi žiari, svieti, poľudšťuje ju, ale aj iných, ktorí poznajú čím prešla a ako sa rozhodla: pre život!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?