Ako tínedžerka som si statočnosť v mojom okolí ani nemusela všímať, mala som ju často na dosah. Počúvala som o nej, videla som ju priamo, akoby som sa jej dotýkala. Boli to ľudia, ktorí sa statočne chovali vo väzeniach, v uranových baniach, na pracoviskách, v koncentrákoch, či v gulagoch. Môže sa množstvo ľudí vyhovárať, že o nich nevedelo, nepočulo. Hovorilo sa o nich medzi národom, v Londýnskom rozhlase či v Hlase Ameriky. Mala som mnohých statočných v obzore. Tak moju nádhernú katechétku, Zdenku Schelingovú, ktorú väznili, mučili, aj pomohli odstrániť z tohto krásneho sveta. Zhumpľovali sme si ho svojou nestatočnosťou, zlobou, cynizmom, netoleranciou.
Medzi statočných som rátala aj svojich vtedajších učiteľov, ktorí odchádzali zo školstva, lebo vedeli, že pre svoje presvedčenie budú aj tak z neho vyhodení, zgniavení. Rátala som medzi statočných svojich rodičov, ktorí ma oslňovali svojou čestnosťou, charakterom, priamosťou. Nikdy som ani mamu, ani otca nepristihla pri klamstve, ani tom najmenšom. Prenesmierne som si ich vážila. Aj najstaršieho brata, ktorého ako vysokoškoláka vzali eštebáci z ulice, komunisti zavreli i odsúdili. Statoční... len sa tak nimi v čase mojej puberty hemžilo...
Neskôr v dobe mojej dozretosti sa začali ľudia meniť. Zo statočných sa začali liahnuť zbabelci, prospechári, alibisti, mlčiaci, tichí, takí, čo držali ústa a krok, aby sa zapáčili vrchnosti, nepoškodili si sebe, či rodine... Ubúdalo statočnosti. Ľudia sa začali akosi prirýchlo meniť, obracať a slovo statočný sa ozývalo čoraz poslabšie, pomenej...
Vtom čase ale, už dorastali moje deti a menilia sa v dospelákov.Videla som zasa pred vlastnými očami, že mám deti statočné. Dcéra, ťažko chorá, na nemocničnej posteli mesiace ležala s množstvom cievok v pľúcach. Pritom mala dve malé deti, ktoré ju nevyhnutne potrebovali. Držala sa statočne, nenariekala, držala sa. Hrdinsky znášala neželané utrpenie. Statočnosť jej zdobilo neuveriteľne strápené čelo. Syn? Mal päť drobných detí a pritom sa staral so svojou ženou o ťažko chorého svokra, postihnutého Alzheimerom. Opäť som sa mohla statočnosti dotýkať rukami, srdcom.
Začala som starnúť. Ostarela som. V nemocnici, kde som sa z času na čas ocitla, videla som neskutočné množstvo statočných, trpiacich, tichých, ťažko chorých starých i mladých. Ale keď som sa vrátila z nemocnice medzi burlivý život, ktorý pulzoval v obchodoch, po uliciach miest, či inde, už statočnosť akosi mizla. Vtom zhone, ktorý každý deň prinášal a mal svoje starosti, statočnosť akoby zanikala. Mlčalo sa o nej. Mlčí sa... A nie je?... Nie je?... Neexistuje?...Mali by sme o nej nahlas hovoriť, keď ju stretneme, pocítime. Sami sa ňou napojme a svieťme ňou iným... Politikov a vládu nevynímajúc...