A tak teda pomaly, ale iste, bežia dni akože mrazivého februára. Niekedy, ale iba občas, letia hodiny v dni, ako šibnuté a starec sa ani nezdá, a už je zasa noc. Akosi divne presmrádzajú sa dni zostarnutých človiečikov.
Mala som nedobrú náladu. Podchvíľou som vyzerala do televízie, občas na internet, aby som sa dozvedela, ako pokračuje tragédia Ukrajincov. Vidieť, ako sa jeden druhého odstreľujú a poľujú ako na zajace, robilo sa citlivému divákovi zle. Pripomínalo to rady napoleónskych vojakov, ktorí v jednom šíku kráčali naproti tým z nepriatelenej strany a pálili jeden do druhého. Padali ako zostrelené holuby. Masaker. Vraždenie. Pripadalo mi to tak aj na Ukrajine, u suseda, o ktorom sa v médiách celkom málo písavalo, ako aj o iných našich susedoch, akoby ani neexistovali a bolo vedľa nás vzduchoprázdno. Zahraničie pomaly nejestvovalo.Varilo sa len v domácej politickej kuchyni, akoby sa nekuchtilo čosi aj inde: zle, nedobre, nechutne. Ale koho zaujímajú susedové hrnce, a čo je v nich? Div, že si pomôžeme jeden druhému tu doma, načo potom vyzerať a nakúkať do susedovho dvora, za plot, do izby?... A tak sa málo poznáme.
Ukrajina nás zaskočila. Aj to, čo sa tam dialo a deje. Pozorný človek bol z toho nanič. Doľahlo to aj na mňa. Všetko: tam vonku, aj tu doma. Politika. Nepodarená. Nešťastná...
Vtom mojom dumaní - zazvonilo. Prekvapene som išla otvoriť. Kto to len prichádza celkom v skorom čase, keď som si ešte ani nestačila kúpiť rožky na raňajky, aby som si ich schrúpla čerstvé?... Otvorila som. Predo mnou stála moja vnučka s kočíkom pred sebou. Usmiala som sa zoširoka, lebo som vedela, že práve vkročilo do môjho zosmutnelého bytu slnko a prišlo ho rozohriať, rozžiariť a zatepliť. Privítala som ju bozkom a pomohla s vozíkom do predsiene. Stadiaľ sa na mňa prenikavo zaútočilo očkami. Dokelu! Ten si ma ale prezeral. Kto to len môže byť tá nová stvora s tým neznámym hlasom?...
Malého sme povyzliekali a položili na pohovku. Najprv sa len pozeral zo strany na stranu a gúľal kukadlami na všetky predmety v blízkosti seba. Nepoznával svoj domov, izbietku, svoju postieľku, v ktorej hodiny líhaval. Všetko neznáme... A patrične to dával najavo. Neplakal, nemračil sa, len bol veľmi vážny. Žganec!...Bolo to na neuverenie, ako to drobčiatko okukávalo a spoznávalo ďalší priestor vo svojom živote. Nebola som schopná ničoho, len sedieť vedľa tohto šintra a pozerať sa, čo za divy stvára, a ako sonduje domov jeho prababky. Uveličená som vykrikovala, usmievala sa, tárala, ako sa opäť zmenil jeho výzor, ako narástol a aké nové finty už objavil.
Keď vydal zo seba svoje prvé hnevlivé vrkútanie, vedela som, že je chlap na mieste. Keď vyslabikoval svoje naliehavé "ma-ma-ma-ma!", zajasala som. Keď sa začal usmievať na svoju maminu, ktorá mu šteklila líčko a potom, keď som sa mu „ťu-ťu-ťu" prihovárala ja a daroval mi úsmevček, ako to najkrajšie slniečko, skoro som zvýskla. Koľko radosti, šťastia, svetla do duše vleje takéto škvŕňa.
Vtedy mi napadli single chalani a dievčatá, ženy i muži bez detí, manželstiev, že nevedia, o čo prichádzajú, keď odmietajú a nepríjmu do svojej náruče takéto stvoreniatka. Niet väčšieho pokladu sveta, ako je malé dieťa. Prinesie človekovi, áno, aj starosti, ale aj bohatstvo úžasného iskrenia života. Smútok, tmu zármutku, premení na radosť, svetlo dňa!...
