Kde zostala jeho osobnosť, duša? Kde zostali jeho dobré i zlé skutky? No tu na svete predsa. Predložili sa pred verejnosťou! Ak veríme, tak aj Tam hore, kde sa spravodlivo, ale prísne, aj keď milosrdne posudzujú.
Keď som videla ten zhluk niekdajšieho „zdravého jadra strany", ktoré pomaly ale iste plesnivie, starne, stagnuje, rozpadá sa, bolo mi napriek tomu úzkostne. Pripadali mi ako nenásytné havrany, ktoré sa zleteli a sa „grupujú": môžu si robiť čo chcú v „zahnívajúcom kapitalizme", v spoločenskom systéme, proti ktorému bojovali. Sami, vo svojom „najspravodlivejšom" komunistickom zriadení na svete, nedovolili občanovi nič: zhromažďovať sa, vravieť svoje názory nahlas, chovať sa ako slobodný. Usúdili, že má byť strojom s vymytým mozgom, s ktorým sa ľahko manipuluje.
Prechádzala mnou husacia koža, keď som ich tak pokope videla. Bosa eštebákov, ktorý mal celú nečestnú armádu donášačov, nohsledov, pokrytcov, zločincov pod palcom, riadil ich, aby stroj nespravodlivosti a postihu fungoval na jednotku, perfektne. Vraj je inteligentný. O tomto súdruhovi, sa hovorilo i hovorí, že ním bol a je. Jeho činy sa budú Tam hore prísnejšie posudzovať, ako tých, čo boli naivní, prostoduchí. A nielen Tam, i tu na zemi. Keď bude konečne pre to dobrá vôľa.
Ten, ktorému akurát zvonili zvony do hrobu, je zodpovedný za množstvo zničených ľudských životov. Neviem, či si to pred koncom posledného vydýchnutia uvedomoval. Nikdy nebolo počuť ani od neho, ani od tvrdého jadra strany so srdcom z kameňa, čo sa pri jeho katafalku zhromaždilo, ospravedlnenie za bezprávie, čo vykonali na tisícoch ozaj nevinných ľudí, žien, mužov, mladých i starých, aj ich rodín.
Prečo každý z nich tak dlho žije? Oni nemali starostí, nedostatku finančného i duchovného, ako mali tí, ktorých ničili a zničili?...Obete odišli skôr ako ich kati. Po každom človekovi, ktorý zhasne zostane len to, čo vykonal na tomto svete. Byť dobrým neznamená robiť nie zle. Človek, aby bol hodnotený ako dobrý, musí robiť nielen to, čo musí, aby si ho ctili ľudia ako spravodlivého, musí robiť dobro navyše. Robil to ten, čo odišiel na druhý breh života? A robili a robia tak tí, čo mu robili pri rakve „stafáž"?!...
Ako zomieral? Spokojne? Vyrovnaný?... Plnil si vraj svoje komunistické ideály. Nimi žil. Môže niekto pokladať komunistické ideály za správne a svetaborné, keď spôsobovali, spôsobili neskonalé utrpenia, smrte nevinných, zničenie rodín, a veľa iného strašného, nepochopiteľného nielen na Slovensku, ale na celom svete?...
Prednedávnom umrel môj brat, ktorý bol prenasledovaný komunistickým režimom. Odrobil si svoj Jáchymov v uranových baniach. Biľak ho prežil o vyše desať rokov... Aj mňa komunizmus vyšinul z mojej životnej cesty. Pobabral mi život, práve tak, ako nehoráznemu množstvu iných. Dnes, keď počúvam zvuk kostolných zvonov nad hrobom Biľaka, ktorý sa doniesol až k môjmu srdcu, je mi hrozne. Smutno, beznádejne, že si tí ľudia-komunisti, nespytovalia i nespytujú svedomie aspoň na sklonku svojho života a nevyslovili i nevyslovia ľútosť za bohapustú nespravodlivosť, ktorú vytvorili, konali a jej slúžili.
Človek, ktorý odišiel nechal tu svoj repertoár skutkov. Všetkých!... Spravodlivosti sa nedočkáme na tomto svete. Ale na druhom brehu musí byť vyváženie spravodlivosti... V to verím!...
