Žolík

Autor: Magda Kotulová | 12.2.2014 o 17:59 | Karma článku: 10,36 | Prečítané:  884x

Je obdobie plesania. Čo by ináč človiečik robil v zime, keď sa tak skoro zvečerieva a bežia fašiangy? Takže, ide sa trochu zabaviť, povyraziť si v tej nudnej šedi dňa. A tak aj moji mladí vybrali sa trošku si zakrepčiť. A čo starej materi zostávalo? Zavarovať malé deti, keď rodičia vyletia z hniezda…

Priviezli mi moju najmladšiu vnučku poobede pred plesom.Diablika. Nevedia si s ňou rady nielen učitelia, ale aj jej pridobrí rodičia. Dieťa - to je ako také psíča. Keď necíti pevnú ruku svojho pána, nevie kto je jeho bos. A tak moja najmladšia to asi tiež takto cíti. Nevie, kde je autorita, ktorú musí počúvať na slovo. Aspoň by sa patrilo, ak si ju váži a má pred ňou rešpekt.

Tvrdila som, že by ju mali priniesť ku mne aspoň na týždeň, že by som jej ukázala smer za kým ísť, aj kto je „pánom situácie“. Lenže moje búrlivé, nepredvídané vlnovky zdravia marili takúto výchovnú možnosť. A tak zostávala len na malé chvíľky, kedy som sa s lapajom ocitla. Napriek všetkému, ja som nemala s ňou nikdy žiadne patálie. Poslúchala na slovíčko, nestavala sa na zadné. Všetci moji vnuci totiž vedeli, že keď poviem nie, moje slovo je nie. Ak vyslovím áno, tak je to áno. Keď drankali odo mňa Pepsi alebo Kolu pred obedom, jednoducho ju nedostali. A po obede mohli sa jej výnimočne napiť koľko sa im žiadalo, ale nie zasa toľko, aby ich boleli brušká.

Mala som aj iné praktiky, ako ich uzemniť, upokojiť, urobiť neškodnými. Keď veľmi vyvádzali, vytiahla som hracie karty a poď ho, začali sme hrať: sedmu, papuču, dokonca aj kanastu, či žolíka. Podľa veku. Hrali sme o dušu, poctivo, bez trápneho švindľovania. Len sem-tam, keď veľmi prehrávali, nechala som ich vyhrať, aby som zbadala úsmev na ich tvárach.

Ako sme tak hrali počas poslednej návštevy karty, spomenula som vnučke, že mi je fajn hrať s ňou, keď nešvindľuje a poctivo hrá. To je potom iné kafé pri takejto hre. Lepšie sa hrá, sústredí sa človek na hru a nemusí striehnuť na partnera, či si nejakého „zatúlaného“ žolíka nevytiahne z kešene. Začala som jej rozprávať, ako sme žolíka hrávali s dedkom.

Keď nastali dlhé zimné večery, hrávali sme často žolíka. Dedko, starý figliar, nebolo jedinej hry, žeby nepotiahol skade-stade žolíka a nevopchal ho do rukáva, vrecka, či pod obrus. Spočiatku som sa srdila, musela na neho striehnuť, aby hral poctivo. Nakoniec vždy som vysondovala, kam toho žolajzňa schoval. Podarilo sa mu totiž tak ho ušmodŕchať, že som ho len sťažka objavila. Neskôr som sa už len uškŕňala: veď nezbedníka a lapaja, človeka v starom veku veru neprerobíš, ani zlých praktík neodučíš. A tak som vnučke pri žolíku vysvetľovala, prečo treba hrať čestne a nie potmehúdsky klamlivo.

Žolíka sme hrali ostošesť. Aj iné hry. Rozprávali sa pritom a z diablika, jedoša, objavovalo sa slušné stvoreniatko. Márnosťšedivá, ako málo stačí, aby sa z čerta stal anjel s krídlami. Len vyletieť do neba. A ešte pri takej čertovskej hre - ako je žolík…

Na druhý deň, keď som odovzdávala svoje vnúča rodičom, dcéra si ma odvolala na bok. Prišuchla sa ku mne a šepká:

„Vieš, že v noci nám tá potvorka na ples telefonovala mobilom, že jej je za nami smutno, aby sme pre ňu prišli?…“

„Čože?“ prekvapila som sa. „Veď spala ako dudok od desiatej…“

„No vidíš, všade dobre, ale doma najlepšie!“

 

Veru – domov je ten najlepší, najihravejší, najkrajší žolík, ktorý sme v živote dostali…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?