Keď vrany krákajú

Autor: Magda Kotulová | 7.2.2014 o 21:30 | Karma článku: 14,06 | Prečítané:  634x

Otvorila som okno, aby som svoje vyprázdnené hniezdo vyvetrala po dlhej noci. Dlhej, ako býva v posledných rokoch, keď v ňom prebývam sama. Prvé, čo som začula z ináč hlučnej ulice, bolo zachrípnuté krákanie vrán na streche oproti nášmu domu. Nebolo prívetivé: znelo nepríjemne. Zvučalo ako starý, pokazený motor v troske opotrebovaného autiaka.

Aký je to rozdiel načúvať hneď zrána a zjari spev drozda, vyvolávajúceho svoje kamarátky na hry lásky. Ten spev milujem. Otváram okenice dokorán, aby som sa ho nasýtila. Dodáva mi sviežu energiu do srdca. Kde sa na to vrany hrnú, aby mi ju dopriali? Falošným škriekaním vnášajú len zmätok a smútok do môjho vnútra. Ale ešte stále trvá mrazivá zima a budúcu jar len tak-tak oznamujú žiarivejšie lúče slnka, ak vôbec zasvieti na nás a do ulíc...

Prechádzam sa domácnosťou a zavadím zrakom na obrovský obraz, ktorý tróni na stene. Z neho sa díva s úsmevom na tvári môj odídenec. Postojím pred ním a zaželám mu dobré ráno, a hneď nato zašepkám: „Odpočinutie večné...!" Vtom mi príde na um, že po tieto dni je výročie jeho zhasnutia. Zosmutniem. Dni, týždne, mesiace, roky letia a ja tu trčím pri jeho podobizni sama ako prst. Pomaly si však zvykám na ticho a pokoj, ktorý prúdi po byte. Akoby mi práve ten už vyhovoval v mojom veku. Ale predsa, zachvejem sa radosťou, keď mi ho náhle niečo preruší a naraz sa ocitnem až po krk v chaose, hluku, v nejako zrýchlenom behu dňa. Toto striedanie jari a zimy je neustále. Vo všetkom...

Stojím teda pri tom mojom a pýtam sa ho: „Počuj, mala som si ťa vôbec vziať? Teba...? Nemala som si zobrať V., M, S., ktorí boli inteligentnejší, krajší, bohatší, svetaskúsenejší ako ty?..." Usmejem sa svojej otázke, mrknem na mlčiaceho môjho starkého a nahlas zašomrem: „Neboj sa! Nikoho by som si veru nezobrala iného. Bol si ten, ktorého som chcela, aj keď si ma v živote neraz sklamal, bolel, nerobil šťastnou... Čo už?... S nikým iným by nebol môj život taký, aký bol. S krutým vlnobitím i pokojom, šťastím i nešťastím, radosťou i bolesťou. Bol si to ty, ktorý mal byť po mojom boku po celý život, pokým nás smrť nerozdelila. Ale ako vidíš, nerozdelila nás, som stále s tebou a ty so mnou!... Je dobré, bolo dobré, že som mala teba, že mám teba... Napriek všetkému!..." Pomalým krokom odchádzam z izby do kuchyne, kde ma čakajú raňajky, ktoré šúcham do seba v samote.

Uvedomujem si pri nich, ako tak zadumano sedím za stolom, že som niekde čítala, že je akurát týždeň rodiny. Rodiny, ktorú sme aj my dvaja vytvorili, rozmnožili, udržali, na ktorú môžeme byť obaja hrdí... Usmejem sa a spomínam na náš sobáš, život, narodenie detí, ich svadby, odchod, naše starnutie... Rodina!... To nie je len púhy papier... To je vyslovenie ochoty oboch, ktorí sa majú radi - nebyť egoistami, byť pripravení na obetu, potláčať svoje ja, myslieť v prvom rade na toho druhého, druhých... Patriť si až do konca života, aby sa vzájomne neboleli s nepatričným rozchodom. Ale na takýto život v dvojke potrebujú sa dvaja zúčastnení, ktorí si toto všetko uvedomujú, snažiť dodržiavať sľúbené, odprisahané, odpúšťať si, ak zíde niektorý z nich z nalinkovanej cesty lásky...

Tak po tieto dni, ako práve v deň, keď sa rozkrákali vranky na mrazivých škridliciach strechy, rozmýšľam vo svojej samote o živote vo dvojici. O živote, ktorý je už za mnou.A gratulujem sama sebe, že som sa ho nevzdala, napriek prekážkam, že som vydržala, dodržala sľub, ktorý sme si kedysi dali dvaja - milujúci sa.

Rozmýšľam o pokojných dňoch, kedy sme kráčali v ruka v ruke v posledných chvíľach spoločného života, spokojní s nezbabraným životom, s batohom na ramenách, plného prežitých ťažkostí, utrpení, ale aj preplneného radosťou a šťastím presiaknutých rokov. Dnes, aj keď vhupnutá v samote krutej zimy, som vyrovnaná!... Nech si vrany krákajú. Čo nevidieť - zavíta jar...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?