Byť ešte užitočný

Autor: Magda Kotulová | 30.1.2014 o 16:24 | Karma článku: 16,89 | Prečítané:  1048x

Keď som bola v tom veku, čo moje dospelé deti teraz, často som telefonovala mamke, ktorá bývala síce v tom istom meste čo ja, ale v inom okrese, dosť vzdialenom odo mňa. Moje telefonáty sa zintenzívňovali, keď som mala nejaké trápenie, nejakú dilému o niečom sa rozhodnúť. Volala som jej, keď som mala starosti s chorými malými deťmi, so zamestnaním, ale aj keď som absolvovala krízu v manželstve. Bola pre mňa bútľavou vŕbou, ktorá mlčala. Nedostalo sa z nej slovíčka von o tom, o čom som sa jej vyspovedala, vyžalovala. Ale ja som do nej mohla vravieť, plakať, šepkať…

Ľúto mi je, že už dávo nie je. Iste je jej lepšie, ako jej bolo na tomto božom svete. Mala ťažký, veľmi ťažký život. Chýba mi dodnes. Teraz som ja v tej pozícii, čo vtedy ona. V pozícii matky, aj starej mamy. Mrzelo ma, keď som ešte pred jej smrťou musela svoje telefonáty zmierniť, teraz ja málo vravieť, lebo začínala mať problémy s Alzheimerom. Už nikdy som nemala takú vzácnu studňu pre moje žiale a náreky. Ale zasa, aby som vravela pravdu, mojej mamine som nevravela len o svojom smútku a nepohode. Volávala som jej aj vtedy, keď ma niečo nadchlo, keď som bola šťastná, keď som niečo radostného získala. Vedela vždy správne zareagovať, s niekoľkými krátkymi, ale hlbokými a chápavými vetami. Moja mama!...

Dnes som v jej role sama. Mám veľké detiská. Čo veľké: päťdesiatnici ako hrom sa naraz objavili, dozreli. A teraz zasa ja mám telefonáty. Zaväzujú ma. Tešia ma. Ale aj rozboľavejú. Podľa toho, čo počúvam v slúchadle, podľa toho, či sa radujem, alebo až spotím od zarmútku nad slovami, ktoré sa naraz objavia pri mojom sluchu, srdci.

Takisto, aj keď prídu moje deti osobne, naraz sa stávam bútľavou vŕbou, ktorá sa otvára pred nimi, a keď odchádzajú opäť sa zatvára. Také sú mamy. Také sú dobré deti. Robí to dôvera. Vzájomná. A čo najviac: láska, náklonnosť duše i srdca.

Takisto prichádzajú k môjmu sluchu i srdcu cez telefón, alebo cez návštevu v mojom domove, aj moji dorastení vnuci. Počúvam. Počúvam. A napokon vynesiem svoj „ortieľ", ktorý pramení z hlbokých skúseností života s jeho láskavými pohladeniami, ale aj nepríjemnými a boľavými kopancami. A oni, moji, načúvajú. Vidím to na nich ako otvárajú svoje duše a čerpajú, nasávajú moje zážitky, komentáre. A zasa odchádzajú. Trochu možno posilnení do nového zápasu so životom a jeho nástrahami, bodliačím, ale aj naproti jeho kráse, nádhere.

Keď si k večeru sadám na posteľ, aby som sa uložila k spánku, kladiem si neraz otázku: „Na čo som tu ešte na svete? Som tu ešte pre niekoho potrebná?..." Občas sa zahanbím za takéto otázky. Predsa mám rodinu! Aj keď každý z jej členov ide svojím smerom. Kráča svojou cestou dopredu. Za nejakým slnkom, cieľom, ideou. Za niečím veľkým, čo pokladá za veľké. Za mocné, za čím sa oplatí kráčať. Uvedomujem si, že nie som zbytočná... Potrebujú ma... Potrebujú ma tak, ako som ja potrebovala moju maminu, ktorej som mohla zavolať, keď som to strašne, strašne chcela, túžila a musela...

Som ešte užitočná... A keby sa mi aj zdalo, že nie - je tu ešte vec modlitby. Modlitba starých materí k Bohu za svojich drahých... Je sa za čo modliť, prosiť Toho tam hore schovaného, mlčiaceho. Ale ak človek dobre pozerá, načúva - aj Ho akoby videl i počul. Toho Najvyššieho, ktorý nakoniec rozhodne, aj o mojom konečnom výdychu, keď mi už nikdy nikto nebude môcť zavolať, ani ma prísť navštíviť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?