Zbeh

Autor: Magda Kotulová | 26.1.2014 o 22:11 | (upravené 26.1.2014 o 22:16) Karma článku: 12,45 | Prečítané:  443x

V poslednom čase sa častejšie vraciam do minulosti a spomínam na kadejaké udalosti, ktoré sa vo mne ukryli, ako také rozprávkové zrkadielka. Z času na čas sa zazrkadlia v mojom vnútri a derú sa na povrch, aby som si ich predložila pred seba a videla ich tak, akoby sa stali práve v tomto čase. Sú to príhody milé i menej milé, ale stali sa a zotrvávajú v človiečikovi do konca jeho života, uschované na dne duše.

Bol to taký všedný deň, akých bolo a je na tisíce... Išla som doobeda z obchodu s nákupom potravín na obed pre detiská, ktoré síce v školskej jedálni konzumovali svoj denný obed, ale keď prišli domov, rovno sa vrhali k hrncom, v ktorých zacítili vôňu domácej stravy. A poď ho, rovno sa išli dopapať. A tak som poväčšine varila denne. Čo sa nezjedlo na obed, dojedalo sa na večeru. Detváky bývali skromné, zjedli všetko: od špenátu počnúc po fazuľu, ktorú dokonca „zbožňovali", ak bola s kyslou smotanou. Tak som teda išla z obchodu. Predo dvermi, na schodisku zbadala som sedieť susedovu Katarínku. Prekvapilo ma to, lebo mala byť ako obyčajne v škôlke. Nedalo mi, a tak som na ňu vysypala kopec otázok: „Katuška, a čo ty tu?... Nie si v škôlke?..."

Malá zdvihla čierne okále a tíško vyhúkla: „Mama mi kázala kúpiť prášok na palacinky, bude ich robiť na obed..."

„No a prečo nejedeš teda dnu, domov?..."

„Mama išla niečo vybaviť ... a hneď príde," opäť potichu pod noštek zašomrala.

„No dobre, ale nemala by si sedieť na schodoch... Radšej choď pred bránu, alebo na dvor a buď na vzduchu, pokým mamina nepríde..."

Pobrala som sa pokojne domov. Ešte som zazrela, ako sa drobec zdvihol zo sedu a pobral sa dolu schodmi tam, kam som jej radila. Vrátila som sa k svojej domácej práci. Po chvíle mi čosi nedalo pokoja, a tak som opätovne vyzrela pred dvere, čo je s malou susedkou. Na schodoch opäť sedela. S tváričkou v rukách. „Katuška, mamina ešte neprišla...?"

„Nie!"

„Tak poď dnu, iste si hladná a uzimená," pozvala som ju k nám, do tepla.

Dievčatko sa vyzlieklo, podišlo so mnou do kuchyne, usadilo sa za stôl. Vytiahla som jogurt a ponúkla ju. Čas sa míňal a susedy nebolo. Naraz mi čosi trklo. Našťastie... „Počuj, Katka... a kde máš ten prášok na palacinky?"

„Ešte som ho nekúpila!"

„Však si vravela, že ťa mamina preň poslala do potravín..."

„No nebola som tam," zagánila očkami po mne.

„Počuj, Katka, a kto ti dovolil prísť zo škôlky. Ako si sa z nej dostala? Mamina bola pre teba?..." Malá ostala ticho. Ani nemukla. „Počuj, neprišla si náhodou zo škôlky bez dovolenia?!"

Dievčinka sklonila hlávku. Zaraz som vedela, že čosi vyviedla, a nie je všetko s kostolným riadom. „Tak čo...? Ako to je...?"

„No viete, teta, mne bolo smutno... Ja som po prechádzke ušla zo škôlky..."

„Čooóóó...?! zdúpnela som. „Tety učiteľky teraz nevedia kde si...!"

„Niéééé...!" priznávala sa malá výtečníčka.

„Musíme ihneď zavolať do škôlky, že si u mňa. Iste majú o teba strach...!"

„Radšej nie... Budem mať zle...!" zaprosíkala.

„Nie, musíme okamžite zavolať!" neľutostne a prísne som zaonáčila, a už som sa brala k telefónu.

Sedela zhrčená, previnilo sa tvárila a bolo vidieť kŕč strachu na jej tváričke, z obáv, čo bude.

O chvíľu doletela učiteľka zo škôlky. Bledá ako krieda, s rozcúchanými vlasmi. Tvárou jej mykalo. Ako zbadala malú za stolom, ihneď na ňu zvrieskla: „Preboha, Katka, my sme ťa už dali hľadať policajtmi... Kde si a kedy si zutekala?.." Potom sa ovládla. Schmatla dievčatko za ruku a brala ju k východu, navliekala jej kabátik. Drobec bol roztrasený, vedel, že ho čaká riadny oldomáš nielen v škôlke, ale aj od mamy, až sa vráti z roboty. Odišli.

Vinila som učiteľky škôlky, že im zbehlo dievčatko. Katka bola síce riadny rarášok, čiperka, neposedka, ale nemalo sa im stať také niečo, že im dieťa zuteká a ony nevedia kam. Vydýchla som si, keď odišli: učiteľka i luháročka, ktorá mala akurát obdobie drobných cigánstiev, ale ktoré mohli byť nebezpečné v jej nedlhom živote.

Keď sa suseda vrátila z práce, do večera sa u nich rozliehal krik na previnilca. Taktiež sa ozýval jeho nárek a sľuby, že už to nikdy nespraví a nebude klamať. Steny medz našimi bytmi sú a boli tenké. Všetci sme boli, ako jedna veľká rodina.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?