Siroty

Autor: Magda Kotulová | 7.1.2014 o 16:24 | Karma článku: 15,06 | Prečítané:  729x

Ešte stále odznievajú vianočné zvony, ligocú sa gule, šišky, hríbiky, vtáčiky zvončeky, srdiečka, hviezdičky na konárikoch smrekov, jedličiek či borovíc. Ešte stále je v ovzduší to, čo nás všetkých predchlo: posvätnosť Vianoc a dianie okolo nich. Niektorí, tí netrpezlivejší, už berú do rúk zmeták a lopatku na smeti, a vymetajú aj posledné zbytky opadaného ihličia z vyhodených stromčekov, čo opustené a mŕtve trónia pri kontajneroch.Vyzerajú ošúchané, opotrebované, zbytočné, ako všetko dosluhujúce i staré. Ako zvädnutý kvet, vyschnutý strom, alebo zvráskavený a dokrkvaný starec.

Napriek tomu, ešte stále posedávam v tichosti izby pri rozsvetlenom stromčeku a dívam sa s pietou na krásu, ktorú poskytuje môjmu srdcu aj príbytku. Myslím pri ňom na všetky roky, strávené pod jeho kolegami, keď som bola dieťaťom, tínedžerkou, mladou mamou, ženou s vyletenými deťmi z rodinného hniezda, potom krčiacou sa starou mamou po boku manžela, dedka, a teraz ako vdova, ktorá v tichu samoty je nabitá spomienkami a úvahami: o tom, čo bolo, čo sa dialo, čo sa žilo. Sedím v kresle a obrazy minulosti predo mnou neskutočne rýchlym spádom defilujú a ja sa nestačím čudovať, čo všetkého som sa dožila, v čom sa hýbala, koho a kde stretla.

V myšlienkach sa mi vynára statná postava ženy. Tety Hany. Kedysi by sa jej povedalo, že roba. Áno, pripomínala zdravú, mocnú robu. Tvár jej žiarila dobrosrdečným, láskavým úsmevom. Trónil na jej tvári ustavične.Len z času na čas, keď zahovorila o smutných veciach a udalostiach, na chvíľu jej z nej uletel, aby sa o pár minút opäť na nej usadil. Teta Hana Meličková-Rapantová. Keď prehovorila, tak z jej úst prenádherne znel mäkkučký hlas. Slová, ktoré vysielala ku mne, k hocikomu s kým sa stretla, pôsobili nežne, vrúcne, úprimne.

Kde som sa s ňou spoznala? So skvelou herečkou? S primadonou Národného slovenského divadla? Úplne samozrejme sme sa stretli v dome, v ktorom sme spoločne bývali. V Avione. V Bratislave pri Štátnej nemocnici. Ona so svojím vzácnym manželom, sloveským historikom, univezitným profesorom, žila s dvomi deťmi na najvyššom poschodí. My, teda naša rodina s mnohými deťmi sme obývali druhé poschodie. Kamarátila som sa s jej dcérami, mojimi rovesníčkami. Daniel Rapant pôsobil autoritatívnym, ale vznešeným dojmom. Nosil každodenne módnu paličku pri chôdzi. Zdvorilo sa ukláňal a nonšalantne odzdravoval po mojom pozdrave, hoci som bola šrac. Neposedný. Budil rešpekt už svojou existenciou. V jeho dobe autority existovali. Poznali sme ich. Obdivovali a mali pred nimi posvätnú úctu. Vedela som totiž od svojich rodičov, že sa zaslúžil o históriu slovenských dejín. Jeho žena, teta Hana, bola pravý opak. Srdečnosť z nej priam stekala do našich očú, dlaní, objatí. Obdivovali sme ju, ctili, ale nemali preexponovaný rešpekt.

Stretaváli sme sa s ňou hodne v práčovni Avionu, kde som ako 15 ročná právala so staršou sestrou hromady bielizne práve tak ako ona. Spolu sme ju rozvešiavali do veľkých drevených sušiarní a na druhý deň žehlili na žehliacich strojoch. A to bolo ono. Vtedy s nami debatovala o všetkom možnom a my sme sa tešili, že je s nami, že sa s nami tak dojímavo a rozumne rozpráva. Čerpali sme z jej hovoru poučenia, rady, ale aj odkazy pre život. Konala tak nádherne, nenásilne.

Keď sa blížili Vianoce, keď sme sa k nim chodili hrať s jej Dankou a Helenkou, učila nás recitovať básničky, ako prípravu pod stromček pre Ježiška. Ona, luteránka, chodila do Čenstochovej k Madone, a potom nám o tom rozprávala. A tak, veriaca, predkladala nám, aj primerané básne, aby sme Ježiška potešili.

Nikdy nezabudnem, ako učila moju menšiu sestru prednášať s citom báseň Siroty od Somolického. Vždy som mala primäkké srdce a bieda iných mi môj pokoj srdca naštrbovala. Ľutovala som všetkých, ktorí sa mali horšie odo mňa, nás. Aj táto báseň bola plná sociálneho cítenia. Zapamätala som si ju doteraz. Ježiško pri stromčeku mohol byť šťastný, že malé deti s horúcim srdcom recitovali básničky, ktoré sa mu isto-iste pozdávali.

Pri stromčeku doteraz vždy stojí pri mne aj naša teta Hana Meličková a počujem, ako sa mi hlavou sypú verše, čo nás učila:

 

Siroty

od Somolického

 

/To - od Somolického - muselo vždy byť vypovedané a zdôraznené... Dobrá báseň, ktorú človek prežíva i recituje, musí oznámiť, kto je ten dobrý autor, čo ju vytvoril./

Do mesta išla drahá mať

Pre dvoje sirôt zarábať,

Prikúpiť chleba, múky, strovy,

Na Štedrý večer hrniec nový -

A mnoho ešte na stôl treba

pre hosťa, dnes čo príde z neba.

 

Keď malý Ježiš príde k nám,

ja mu zlatý orech dám."

Ja zase pekne budem spievať

a jeho rúčky v mojich zhrievať,

a poviem, aby prenocoval

a mamu v plači potešoval.

 

Tak pradú deti nežný sen,

necítiac žitia horký blen.

Pod chladnou pecou utúlené

- ich drobné rúčky zmeravené -

- na dary myslia Ježiškove:

- na krásny stromček, šaty nové...

 

Noc začne stíny rozpriadať,

a nejde, nejde dobrá mať.

Poď, Janko, poďme proti mame,

do mesta cestu dobre známe."

Za ruku pojmúc sestra brata,

Zatvára biednej chaty vráta.

 

Po snehu brodia dedinou

a zahnú bokom pešinou.

Veď neplač, Janko, stretneme ju:

bež, nôžky sa ti rozohrejú,

aj mama bude nahnevaná

ak tvár ti má byť vyplakaná."

„Nevládzem!" - Deti zasadli

a v chvíli snehom zapadli.

Sen objal ich a sestra brata,

hľa, vidia: v žiari rodná chata -

mať na stôl stromček postavila

a Štedrý večer pristrojila...

 

Hvizd víchra zrazu zmĺkol,

blesk strelou z neba zlietol dol:

vzal anjel dietky v nebies strany,

kde pre ne stromček prichystaný.

Od viesky tiahnu zvonov hlasy:

už vyšla hviezda dobra, krásy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?