Vdovy

Autor: Magda Kotulová | 3.1.2014 o 16:23 | Karma článku: 14,47 | Prečítané:  1815x

V poslednom čase sa ich viac vyskytlo v mojej blízkosti. Nakoniec, aj ja som ňou. Mnohé z nás neznášajú, keď sa im tak vraví. Nechápem prečo? Veď sme nimi! Tak čo?… Zvykáme si na tento stav, alebo sme si už zvykli. Je nás armáda. Zdá sa, že je nás viac vdovíc, ako mužov-vdovcov. O tých uvažovať veľa nebudem, nech si svoj obsah slova „vdovec“ vyhodnotia samotní.

Ľutujem vdovcov. Množstvo z nich je stratených po odídení ich polovičky. Ale viacerí sa spamätajú. Dokážu sa riadne obracať, bez svojho lepšieho ja, v každodennosti samoty, čo ich prekvapivo prepadla. Otrasú sa a uspejú si zariadiť ako-tak svoje životy. Ženy sú na tom však, zdá sa, lepšie po osamotení: vždy totiž okolo domu, kuchyne, bytu, robievali väčšinu práce práve ony. A tak žijeme, živoríme, trápime sa. Tešíme sa aj, akoby náhodou, zo života, keď sa prvotný, urputný smútok zo samoty a bez partnera, čiastočne odoberá z našich duší.

            Prvé dni, týždne, mesiace po odídení partnera, s ktorým sme žili množstvo rokov, žijeme v oblakoch smútku, bolesti a prekonávania otupelosti, depresie z daného stavu. Trvajú tieto dni neskonale pridlho, akoby nemali nikdy konca. Ale ešte stále nie je to to najhoršie. Asi tak po polroku, u niektorej z nás aj o čosi skôr, nastane náhle prebudenie sa z mračna smútku, depresie: vytrhnutie zo šoku, že sme osameli. Prebudíme sa do skutočného života v samote. To prebudenie je ešte bolestivejšie, ako ten začiatok osamenia. Vstupujeme do života akoby nahé, naraz netečné, nemohúce, vyjašené, znepokojené, čo s nami bude, ako prežijeme koniec svojho života. Rodina nás zahreje síce z času na čas, vyplní záchvevy samoty, ale zostávame osamotené ako stromy v poli. Začíname chápať, čo znamenala tá naša druhá polovička, to naše druhé ja: hoci občas frflavé, hnevlivé, občas pohodlné, nepoddajné, s kopou nedostatkou, ale zasa naopak aj hromadou lásky, nehy, pozornosti, pomoci nám vtedy, keď sme to najviac potebovali. A tak hľadíme do nepreniknuteľnej tmy, ktorá sa pred nami rozložila a snažíme sa ju preraziť niečím, aby sa v nej zasvietilo, aby sme v nej mohli jestvovať. Vtedy sa chytáme koníčka, na ktorého sme si v mladosti zvykli, hľadáme a vyhľadávame priateľky, potešujeme sa vnukmi, pravnukmi, deťmi, ktoré začínajú mať už pomaly tiež starosti „starnúcich“. S hrôzou zisťujeme, že vlastne život nám frndží medzi prsty, a práve tak už aj našim odrasteným deťom. To je druhá faza vdovstva.

            Tretia fáza začína po odžití si niekoľkých rokov po zhasnutí druha, kedy sa bolesť trochu zmierni, z toho, že ste samučičká ako prst, že vás ziskuchtivá kompánia, neraz inštalatérska, obtiahne ako starú babku, že vám robotu, ktorú ste im dali vykonať sfušujú a zapýtajú si ešte za ňu riadnu, donebavolajúcu sumu. Sú bezočiví, drzí, nelojálni k vašej nemohúcnosti a ženskej netechničnosti. Nájdu sa však aj bohumilí človiečikovia, ktorí práve naopak, keď vidia starú ženu, urobia vám „vec“ poriadne, poradia, sú slušní a pozorní. Bohužiaľ, je ich poriedko. Veď kvantá z nich sa naučili, keď sa to dá – treba ošmeknúť. Aj vdovu, starenu, však: kto nekradne okráda svoju vlastnú rodinu!… Ešte stále sa v mnohých udržiava tento lotrovský syndróm. Dokedy?…

A tak naraz zistíme, my vdovy, že si pomaly zvykáme na to, že sme opustené. Chudiatka?… Ale nie!… Žiadne chudiatka!… Nakoniec sa z toho začarovaného kruhu samoty, nemohúcnosti, vymotáme, ako larva motýľa z pavučiny a vzlietneme. Začíname žiť normálny život osmalej síce, ale životaschopnej ženy, dovtedy, pokým nás smrť nedochytí, a predtým nejaký neduh, či choroba. A začíname bojovať, bojujeme… Aj proti kadejakým keťasom…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?