Skrytí za oknami

Autor: Magda Kotulová | 2.12.2013 o 17:05 | Karma článku: 20,62 | Prečítané:  1200x

Žijem v starom sídlisku, kde často niekto umrie. Nie je to najkrajší pohľad, keď vynášajú z brány domu truhlu so zosnulým. Niekto sa potom prisťahuje do opusteného bytu.Vidno po sídlisku skoro v každom bloku, ako sa obnovuje ten, alebo onen. Od piky. Všetko z neho von. Od spráchnivených parkiet, starých kredencov, po zdevastované a opotrebované vane, umývadlá. Sem-tam sa objaví kusisko deravého, vypĺznutého koberca, alebo nejaký iný zbytok bytových doplnkov v zberných kontajneroch. Aj nejaká tá lampa, ktorá doslúžila, sa vyhodí do starého železa. Alebo hrdzavé hrnce.

Denne stretávam starcov, ale viac starenky, ako chodia, vlastne sa tmolia, krivkajú, s taškami na kolieskach, ktoré im spôsobujú oštaru, lebo ich nevládzu utiahnuť. A tak z času na čas sa zastavia a oddychujú. Občas ich zazriem s barlou v ruke, ktorou si vylepšujú svoje kolená a bedrá, aby zvládli kus cesty do blízkeho obchodu s cenami riadne vysokými. Ale čo chudáci majú robiť? Nemá ich denne kto odviesť do veľkoobchodov s potravinami, kde by si nakúpili o niečo lacnejšie. Keď vyzriem oknom, vidím tváre v oknách oproti, ktoré hľadia nemo do ulice a snažia sa v nej zachytiť aký taký prejav života. Tak sa vlečú ulicami od rána do večera temné postavy starých a pretŕčajú sa nejasné tiene ľudí za oknami. V bytoch tmavých ako hroby, aby ušetrili na elektrine.

Sedela som pri večerných správach, keď niekto neodbytne zazvonil na vchodových dverách. Kto to môže byť? Naši o takomto čase síce chodia, ale sa ohlásia. Telefonicky. Hádam nejaký sused?... Napadlo mi ihneď. Horko-ťažko som vstala a podišla otvoriť. Pri dverách naozaj stála suseda, ktorej bude pomaly deväťdesiat. Potácavo stála a jednou rukou sa pridržiavala dveraje.

„Poďte ďalej, dobrý večer...! Čo je... Čo sa stalo?...“ hodila som otázku, v ktorej sa zachvela obava.

„Dobrý večer... ! Prosím vás, viem že váš manžel mal cukrovku, a možno sa v tom vyznáte, mám vysoký cukor, potrebujem si pichnúť inzulín, poďte sa pozrieť, či by ste mi ho vedeli podať. Mne to dnes prikázala lekárka a ja to neviem...“

„No je otázkou, či to dokážem, v posledné dni pred smrťou manžela som mu síce pichala inzulín, ale on mal na to také zvláštne perá... Vždy mi povedal koľko jednotiek inzulínu mu mám vpichnúť a ako...“ slabo som sa bránila nevďačnej úlohe. Nerada som vrážala injekciu nielen sebe, ale aj druhým. Myslím na injekcie-včielky, ktoré sa dávali proti embólii na zriedenie krvi...

“Prosím vás, poďte to skúsiť a pozrieť sa na to...“ naliehala prosebne susedka.

Vzala som kľúče od bytu a ustarane som išla za chrbtom ženy, čo tápavo predo mnou kráčala do svojho bytu.

Samozrejme, nevedela som jej pomôcť. Mala iné perá na dávanie inzulínu, aké som poznala a nechcela som urobiť jej i sebe nejakú galibu zlým vpichom záchrany proti vysokému cukru. Poradila som jej aspoň, aby sa opýtala lekárskej pohotovosti - čo a ako. Aj to urobila. Dali jej číslo lekára, ktorý by jej prišiel inzulín pichnúť a naučiť ju manipulovať s perom na to prispôsobenom.

Sedela som pri nej v neprívetivom, tichom byte. Sedela vzrušená, nespokojná. Začala sa sťažovať na rodinu. Majú stále nedostatok času. Zanedbávajú ju. Neraz jej nezavolajú telefonicky celý týždeň. Kopila sa hromada smutných viet, žalostí. Inteligentná pani, ale na konci so svojimi silami v dôsledku nedobrého zdravia, veku. A tak som mlčky načúvala žalospevu, ktorý sa ma ale prudko a neodbytne dotýkal dna duše. Po koľkátykrát počúvam ponosy na rodinu?... Starý človek sedí v pochmúrnej izbe, kuchyni a čaká, že sa mu niekto ozve, zazvoní, príde si pohovoriť, prinesie nákup, či dokonca aj navarí, pomôže... Srdce ma zabolelo nad osudom mnohých rodičov, ktorí vychovali kopec detí, ale o nich ani jedno dieťa nešuchne, alebo v malej miere…

Po chvíli som sa jej porúčala s nepríjemným pocitom v srdci. Uvedomila som si, že zostane sama v miestnosti pred stolom, naloženom inzulínom, škatuľkami s liekmi, bezradná a neistá. Osud matiek? ... Otcov?…Starcov?...

Dennodenne pozorujem tápajúce postavy po chodníkoch i skryté tiene za oknami našich sídlisk. A je mi neuveriteľne ťažko... A idú Vianoce…!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?