Hrdosť

Autor: Magda Kotulová | 24.11.2013 o 17:35 | Karma článku: 14,85 | Prečítané:  717x

Keď som vstala, zbadala som za oknami sivotu.Uvedomila som si, že deň začína pochmúrno. No čo už: jeseň je taká. Raz pekne, raz pod psa. Hlavne to mrholenie alebo hmla je na nevydržanie. Ale pamätám si, že keď som bola mladšia ani táto nevľúdnosť mi nepriniesla zhoršenie nálady. Bola som spokojná, aj keby traktory padali z neba. Staroba na všetko šomre. Skoro na všetko, aby som bola presnejšia.Teda som otrávená vstala, porobila doma čo ráno treba a vybrala sa na nákup do potravín. Moja každodenná doobedňajšia „robota“…

Nakúpila som a vyšla z obchodu. Stretla som známe zo sídliska. Zastavili ma. Najprv jedna, potom druhá. Staršie panie. Sťažovali si na zdravie a depku, ktorú od rána zažívajú.

„Od rána som plačlivá. Poplakla som si poriadne…“ zdôverila sa mi prvá, inteligentná, sympatická pani.

„Nerobte si z toho nič, to každá máme občas depku a poplačeme si v našom veku a v samote. Čo už. Aj u mňa sú také výchyľky… Raz je mi sveta žiť a onedlho smútok v duši ako hrom,“ upokojovala som svoju kolegyňu v podobných stareckých zážitkoch a cítení sa. Chvíľu sa mi zdalo, že som žene trochu rozjasnila myseľ, ale potom som si uvedomila, že tvrdá realita je tá, že smútok i depky chtiac-nechtiac v nás zotrvajú. Natrvalo, pokým ich občas nerozoženie nejaký čarovný zážitok s dobrými deťmi, vnukmi. Alebo obyčajný letmý telefonát od hocikoho milého. „Máte nejakého koníčka?… Viete, ak ho človek má, tak mu dni utekajú ako hodinky… Ja mám počítač… Keď mám depku, sadem zaň a už som vo veselšom podnebí…!“ Snažila som sa pokračovať v rozhovore a zároveň znášať nádej v krajšie, lepšie, znesiteľnejšie.

„Ale áno, mám, viete, ja vyšívam,“ akoby zahanbene tíško poznamenala žena.

„Jéj… Však to je výborné... ak vás to baví… Ja som to tiež kedysi v mladosti skúšala, ale nechala som to tak…“

„Vyšívam aj obrazy, obrusy pre svoje deti, dospelých vnukov… Aj keď to teraz nebeží, hádam sa ručné práce niekedy vrátia…“ príjemne si drukovala a ja som jej pritakala.

Sama mám vyšívaný obrus k Vianociam. Dávam ho výnimočne len na tieto sviatky… Aby som zdôraznila sviatočné, nezabudnuteľné chvíle…Tie gýčikové vetvičky a z nich spustené na mašličke vianočné ozdoby, hlavne zvončeky na nich, sú vtedy dojemné…

Ešte sme ani neskončili rozhovor, objavila sa pred obchodom druhá suseda. Začala presne navlas úvahy, ako tá z predošlého stretnutia. Podala som obom ruky a porúčala sa. Nejako sa mi nechcelo už meditovať nad počasím, nemožnou náladou. Sama som bola v tej brinde namočená po krk.

Z ulice som vošla pod bránu a pristavila sa pri poštových schránkach, že si vyberiem Sme. Ako som vychádzala k výťahu, zbadala som postavu suseda, bývalého známeho futbalistu. Nehral už kvôli veku, ale aj preto, že bol posledné roky „na robote“ v zahraničí. Kdesi robil trénera manšaftu. Bol to žoviálny, priateľský pán, oveľa mladší odo mňa. Prihovoril sa mi: „Dobrý deň!“ Všimla som si, že náročky zakeroval ku mne s nejakými dvoma veľkými lajstrami v rukách. Pribrzdil pri mne a otrčil mi ich tak, aby som ich dobre videla. Boli to fotografie, vytiahnuté z počítača. Farebné. „Pozrite sa, toto sú moji dvaja vnuci… Moji fagani, futbalisti, ako hrajú… Tu… a tu… v zápale boja…“

„Bóóže, tí narástli… A akí sú krásni…“ ozaj úprimne som zvolala.

„Áno, cez leto vyrástli o pol hlavy… a sú šikovní… Dobre hrajú…“

Ešte som chlapcov pochválila a potom mi napadla myšlienka, ktorú som ihneď vyprodukovala. „No, aj môj vnuk sa oddáva futbalu… Práve bol v Bulharsku na kvalifikácii na ME 2014 - 19 ročných - za Slovensko…“

„Viem, remizovali…“ uškrnul sa.

„Áno, dokonca jeden zápas prehrali… Dva remizovali…“

Bola som rada, že môžem povedať aj ja, že mám tínedžera, skoro dospeláka, akurátneho futbalistu. Zaplavila ma sila úsmevu. Pozrime starého tatka. Ako sa hrdí vnukmi. Ale to „pýšenie sa“ bolo také, ako keď sa človek, keď je smädný, napije studenej vody. Žiadne otŕčanie sa, len tichá radosť z úspechu drahých.

 

Rozlúčila som sa. Keď som vstupovala do výťahu usmievala som sa. Depka bola fuč. Aj šedivosť prestala otravovať spoza okna. Už neprúdila do bytu. Celý deň som sa uškŕňala, len čo som si spomenula na suseda. Poctivo totiž svojich dvoch malých vnukov, od vidíš do nevidíš, niekoľko rokov, vozil na tréningy, aj z nich. Vzorný, milujúci starý otec!…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?