Keď odíde počítač.

Autor: Magda Kotulová | 16.11.2013 o 9:42 | Karma článku: 13,02 | Prečítané:  923x

Stalo sa to, čo sa nemalo. Postavila sa predo mňa stena, vysoká ako obrovská cunami a čakala som, kedy ma zavalí. Ale nie. Ona nepohnute stála, akoby na niečo čakala. Stratila som kontakt s búriacim životom, tam niekde za tou nemou ozrutou. Zostala som akoby bez rúk a bez duše. Stratila som čosi, čo som nutne potrebovala pre môj každodenný život. Niečo také, ako pracovný nástroj, či auto, ktoré keď si naň zvyknete a pokazí sa vám, váš deň je nezvládnuteľný, lebo nič nestíhate, nedostanete sa nikam. Odišiel mi beťár, počítač. Naraz skapal. Z ničoho nič. Nečakane. Zostala som úplne paf. Čo teraz?…

Šťastie, že mám rodinu, čo sa v takýchto debnách vyzná. Odniesol mi ju z pracovnej časti môjho osamelého bytíku zať. Že akože mi ju o dva dni prinesie opravenú… Máš ho vidieť: z dvoch dní sa stali dlhé, nekonečné dva týždne. Ale musela som byť tichá, ako tá stena, čo predo mnou vyvstala, lebo sa po tieto nepodarené dni staral aj o pomník môjho zomrelého manžela, čosa práve budoval. Tak som musela byť krotká, ako Nežná od Dostojevského. A mlčať ako hrob.

Dni sa mi vliekli a nútili ma z času na čas zaskočiť si za počítač. Ale keď som vošla do izby k pracovnému stolu, trčala na ňom len hluchá ako peň obrazovka a tlačiareň, ktorá akoby sa na mňa škľabila. No čo som mala robiť? Začala som dobiehať to, čo som nestíhala, keď som za fungujúcim počítačom sedávala. Čítala som. A zasa čítala. Mikloška a jeho novú knihu - Znamenia čias. Ušla sa mi aj Palkova kniha - Levy prichádzajú, aj darček, ktorý mám pre dospelé deti k Vianociam Mliekarka z Ottakringu od Ali Rachmanovovej, či úžasnú úvahu Daniela Pastirčáka - Evanjelium podľa Jóba. A nielen to, užila som si neopakovateľné tri dni tohoročného, krásne slnečného i keď dosť chladného, babieho leta.

Prvý deň môjho staromamovského leta som prežila na futbale v Trnave, kde hral môj vnuk v modrom drese s červenými Trnavčanmi. Keby ma tak niekto videl, ako som sa štverala po schodoch na tribúnu, na ktorú som sa dostala sipiac ako riadne vykŕmená hus, riadne by sa rehotal. Ale stálo to za to. Predo mnou sedela nevesta so synom. Keď to na ihrisku vrelo ako v kotli, môj syn sa priklonil k manželke, s ktorou sú už zviazaní dvadsaťpäťrokov aj niečo a vrúcne ju objal a vtlačil božtek na líčko, slzička mi vybehla. Nič som im nepovedala, ale bola som v duši rada, že tí moji, spečaťujú svoju láštisko i po toľkých rokoch. Nádhera! Neuveriteľné!…

Keď ma po zápase vnuk-futbalista hladil po ruke, keď som mu s nadšením vravela, že dobre hral, cítila som sa, ako v siedmom nebi.

Druhý krásny deň bezpočítačového babieho leta som prežila na krste môjho prvého pravnúčika Cyrilka. Pred moderným kostolíkom sa nahrnulo toľko mladých, krásnych, radostných, usmievavých, s malými capartami na rukách i s drobizgom, čo pred nimi pobehoval, že som sa vytešovala, že je ešte toľko mladosti na svete, čo má aj iné nápady a chúťky, ako bitkársky sa chovať na štadiónoch, drogovať, robiť zo života neriadenú strelu. Bola to pasia - stará babka byť medzi tou búrlivou, pozitívnou energiou. Žiadne padavky, žiadni fanatici, ale moderní šikuľovia. Radosť pozerať. Tešilo ma, keď môj vnuk, krstný otec Cyrilkov, čítal Epištoly a dvaja ujovia Cyrilka, uchá, miništrovali. Tešilo ma to, čo už. Som stará „konzerva“. Celkom sa mi páčilo ňou v tomto čarovnom prostredí mladosti a života byť.

A tretí čarokrásny deň babieho leta, keď ma môj počítač opustil? Bola to promócia mojej vnučky. Prvá promócia najstaršej vučky sa síce konala, ale ona sa sama na nej nezúčastnila. Jej brat, skoro o desať rokov mladší, ju práve v deň promócie nakazil detskou chorobou - kiahňami. Vysypala sa. Bola infekčná a sedela doma, uplakaná ako plačka. Druhú promóciu vnuka-lekára v Brne som neabsolvovala, lebo manžel bol už na smrteľnej posteli. A tak som s nadšením prijala pozvanie vnučky - zúčastniť sa veľkej údalosti v UP v Olomouci. To bol zážitok. Promótor si z promócie urobil super chvíľu. Žiadna strnulosť, žiadna patetickosť, vo svojom slávnostnom prednese vysypal typicky česko-moravské šibalstvá, že sa aula váľala od smiešku. Promovaní v Harry Poterrovských talároch, s podarenými čiapkami s brmboľcami na hlavách, stáli s úsmevmi na tvárach, aj keď nedržali v rukách všetci červené diplomy. Práve pre radosť a nestrnulosť, nepatetickosť nádhernej chvíle.

Len cesta z auly do Moravskej reštaurácie v strede mesta pri Olomouckom orloji ma zničila pre moje boľavé kolená a bedrá. Ale obed, obsluha v tejto reštike stáli za to. Neviem, či to robil polmetrový kríž v rohu reštaurácie, za ktorý sa jej majiteľ, zrejme vôbec nehanbil. A tá fantastická orechová, teplá štrudlička na koniec parádneho obeda. Super! Olomoucký slávnostný pobyt stál za to.

Babie leto, tri dni z neho, aj bez počítača, boli nezabudnuteľné. Ale tie dni po prežitých v kráse? Zostala som znovu strnulá, akoby bez života. Pomyselná stena naraz stála predo mnou opäť studená, hluchá, neúprosná. Nepustila ma za ňu. Pomáhala som si počúvaním rádia a pozeraním televízora. Ale aj to som musela vypínať: jedno i druhé. Boli „ďaleko“ tieto dve staré výmoženosti - sto rokov za opicami pri mojom počítači, ktorý momentálne neexistoval.

 

No konečne sa objavil. Tak ako odišiel, tak prišiel. Stena sa preborila, vlna sa spustila. Cunami mi, bohužiaľ, zhltla niekoľko nezabezpečených súborov. Tak mi treba, keď si svoje výtvory neošetrujem. Vitaj, počítačisko! Konečne ťa mám a píšem si to, čo som si písala po celé nekonečne dlhé týždne v hlave, keď som večer nemohla zaspať. Pána, ako je dobre, keď sa počítač navráti! Pobehaj akýsi!…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?