reklama

Na pošte

Konečne sa tam vybrala. Nechcelo sa jej, lebo ísť na poštu znamenalo pre ňu štrapáciu nad jej sily. Vedela, že bude zápasiť s dychom a spotí sa do nemožnosti od námahy, slabosti a bolestí z kĺbov. Ale už mala dosť večných prosieb na iných, čosi pre ňu urobiť. Snažila sa všetko, čo vládala, vykonať sama. A tak sa obliekla, nadýchla zhlboka a pobrala sa smerom tam, kde si mala vybrať peniaze z dovandrovanej zloženky a zaplatiť predplatné časopisu na budúci rok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Ako tak pomaly kráčala, po niekoľkých metroch ju začalo dusiť. Zastala a naberala dych. Potom sa zasa o čosi-kamsi posunula dopredu. Otvárala ústa ako ryba na suchu. Pomyslela si pritom na obstarožného Brežneva, ako na prvomájových a októbrových oslavách, kráčal na moskovskú tribúnu na Červenom námestí, z ktorej kýval nahnaným masám pracujúcich tak, že ledva-ledva zdvíhal ruku. A nielen to, otváral ústa ako kapor, presne tak, ako to robila práve v týchto chvíľach pri chôdzi ona. Ako sa mu všetci vysmievali. Dnes vie, prečo tak robil. Srdce, pľúca mu vypovedávali. Ale vzdať sa svojej funkcie, vlády? Máš ho vidieť. Radšej nech každý vidí jeho slabosti človeka, ako by mal odísť z piedestálu sily a moci. A tak kráčala z kroka na krok a uvažovala. Občas zastala, aby si vyčistila nos, ktorý záhadným spôsobom jej náhle a neustále vlhol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S obavou myslela na to, ako minule, keď prišla zgniavená chôdzou na poštu, nebolo tam stoličky, kde by si sadla a odpočinula si. Vedela, že palička by jej poslúžila, odľahčila kolená, bedrá, chrbticu, ale vedela aj to, že ak raz začne používať pomôcku pri chôdzi, viac sa jej nezbaví. A tak radšej trpela bolesti, dýchala ako moriak, keď sa paprčí a otvárala ústa, akoby pýtala jesť. Niekoľko človiečikov ju predbehlo. Boli to väčšinou mladší, ktorých krok bol prepeličí. Ale aj starší ju hravo predchádzali a ona sa len pokorne hrnula pomaličky za svojím cieľom.

Pozerala sa na protiidúcich so záujmom. Niektorí išli rezko, akoby ich čakalo vpredu niečo dôležité a potrebujú sa tam fantastickým švihom dopracovať. Niektorí zasa išli komótne, akoby ich nič netlačilo, čo by mali zaraz vykonať. Usmiala sa, keď videla, že každý druhý drží na uchu mobil a telefonuje. Márnosť šedivá, to majú také dôležité vybavovačky, že to nestačia zvládnuť niekde naboku, v tichosti, v súkromí?… Nechcelo sa jej veriť, že toľko tvorov náhle musí volať bohviekoho. Je to možné?… Jej mobil ležal na dne kabelky zablokovaný, aby jej náhodou nezazvonil, keď bude vybavovať na pošte to, po čo tam vlastne išla. Neraz sa jej stalo, že jej vyzváňal v taške, ona ho nepočula. Keď prišla domov zbadala, že má zmeškané hovory. Zahanbila sa, že iste jej drnčal a ona nahluchlá nepočula. Možno sa nehluchí pri nej v duchu uškŕňali. Ale čo už. Staroba je staroba... A vraj starý človek hotová opica. Ale nie...! Ona sa tak zásadne necítila. Trošku akoby dochrámaná, to áno, ale vždy ten život dnu i vonku napokon zvládala a on, beťár, stál za to. Bol úžasne krásny, voňavý, prekvapivý a nezaplatiteľný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konečne sa doterigala na poštu. Aj dva schodíky pred vchodom na poštu robili jej problém. Rukou sa chytila múru a tak vystupovala dnu. Chvalabohu, už otvárala dvere. Pred prepážkou stáli len dve dievčiny. Sláva!... Bola tam stolička. Šťastná sa k nej vrhla, aby si oddýchla. Cítila úžasnú poľahobu. Chvíľu tak sedela a velebila človeka, ktorý tento charitatívny čin konečne vykonal. Sedela tak, pokým neprišiel na ňu rad.

Vybavila si všetko a potom poprosila: „Prosím si ešte desať známok na karty... Ale nie s prezidentom...!“

Mladá dievčina za okienkom sa nahlas zasmiala a pobavene jej vyberala iné známky, ako s obrázkom hlavy štátu. Podala jej ich, ešte stále so širokým úsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ďakujem... a mávate aj vy vianočné známky?...“ opýtala sa, lebo jej napadlo, že Vianoce prídu čo by dupol a ona nevie, či všade vianočné známky na vianočné pohľadnice budú.

„Áno, ale až pred Vianocami... Niekedy ich dostaneme naozaj tesne...“ dievčina milo a podrobne informovala.

„Vďaka... a ešte pekný deň!“ zapriala. Mala príjemný pocit z dobrodušnej „poštárky“. Pokojne vykročila k domovu. Len keby nebola pred ňou zasa pešia krížová cesta...

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu