Damoklov meč

Autor: Magda Kotulová | 3.11.2013 o 15:31 | Karma článku: 13,72 | Prečítané:  891x

V živote sa stretávam s úvahami o chorých na rakovinu, že nad nimi akoby visel Damoklov meč, a že je to hrozné, neznesiteľné. Všetci sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú neraz na svojich ramenách nepríjemné, neraz ťažké, ba aj smrteľné zdravotné diagnózy. Mnohí z nás majú biľag svojej choroby vtlačený v sebe, alebo na sebe tak, že ho všetci vidíme, keď ich postretneme. Ale sú aj takí, ktorí ošiaľ svojej nemoci skrývajú v hĺbke duše. Ale aj oni tiež cítia tú úžasnú neplechu nad svojou hlavou, ktorá hockedy môže zaťať svoju neúprosnú ranu konca, alebo dlhého zhasínania. Boľavého alebo s menšou bolesťou...

Tá hrozba z choroby, ktorá sa nesie nad hlavami pacientov v rozličnom veku, nad starými práve tak ako mladými, je odporná. Majú čo robiť po celé dni svojho žitia, aby ju stále nebrali v úvahu, nevšímali si ju, žili tak, akoby neexistovala. Ako ľahko sa to vraví, nevšímať si ju... Keď sa neduh ozýva kadejakými nepríjemnými dotykmi, ktoré plašia a zbavujú odvahy. A neraz i možnej nádeje v zlepšenie.
Koľko prestarnutých starcov a stareniek žije denne v očakávaní zhasínania? Množstvá, množstvá. V samote. I nie v opustenosti. Možno v páre, alebo vo väčšej rodine. Aj nad nimi trčí hrozba konca. Nezvratného, smutného. Niekto, ale málokto, dokáže na toto konečné dianie nemyslieť, nezaujímať sa oň, ignorovať ho. Dúfať v úplne bláznovstvo, že nepríde. Ale nepríde?... Zdravý rozum každému šepká, a nielen v starobe: „Raz skončíš!... Buď pripravený na to!...“ Ale kto sa na ten záver pripravuje? Kto vôbec naň pomyslí?... A pritom nad každým z nás od narodenia ten nešťastný Damoklov meč visí: koniec - je nezvratný!... Len sa s ním musíme hrdinsky spriateliť. Potom sa lepšie žije s myšlienkou, že nad našim temenom šibrinkuje...
Keď som svojho času navštívila moju starú mamu, ktorá sa dožila pri dobrom zdraví vysokého veku, našla som ju sedieť samotnú v izbietke s ružencom v rukách. Pozerala sa do otvoreného okna a ševelila modlitby.
„Babka ako sa máte?...“ vždy to bola moja prvá otázka.
„No dobre, len mi už nohy odumierajú... Začínam odchádzať od nôh... Pozri sa!“...
Pozerala som sa na krásne nohy, na ktorých nebolo jedinej modriny, jedinej zdevastovanej žily. A pritom odrodila jedenásť detí, z ktorých niekoľko pomrelo už ako maličké. V tých časoch to tak bývalo. Bola krásna ako filmová Babička Boženy Němcovej. Biele šediny, spletené v hrubý vrkoč okolo hlavy, ju krášlili.
„Babi, však máte nohy ako baletka... Ako mladica.... Prepekné...!“
Babka sa usmiala a zaševelila ústami, v ktorých sa zračil rad umelých zubov: „No, no... Povedz, prečo ma ten Pán Boh už nezoberie k sebe...? Veď na to čakám každý deň, a nie a nie, aby ma povolal...“ trošku vyčítavo pozrela smerom hore k nebesiam a stíchla.
„Nuž, babi, asi máte ešte čo robiť na tomto svete... Ste pripravená odísť a to je fajn... Veď  treba prosiť, máte sa za koho modliť... Mladší, ostatní, potrebujú vaše modlitby, nemajú toľko času na ich vyslovenie, tak to starí musia robiť za nich. Je za čo prosiť: za zdravie, spokojnosť, chleba...“
Starká sa milo usmiala, ako to len ona vedela, zdvihla ruku, aby ma ňou pohladila. A ja som jej to pohladkanie dvojnásobne odplatila. Narobená, odžila si svoje, pretrpela, prebiedila, ale aj preradovala. Žila posledné dni bytia s Damoklovým mečom nad hlavou - pokojná a stíšená...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?