Vtom niekto zazvonil. Pokým som sa vymotala z deky, do ktorej som bola zabalená, lebo v byte zúrila zima, podišla som otvoriť. Roztvorila som dvere. Pred dverami stál kočík s malým bábätkom. A nik vedľa neho. Hneď mi napadlo, že pred dverami je môj prvý prekrásny pravnúčik. Od dojatia som zabudla na celý zbláznený svet tam vonku, aj na to, čo sa tak nenoblesne točilo na televíznych kanáloch a vyrazila som ku kočiariku.
„Cyrilko! Ty si nadherný!...“ zvolala som uveličene a naklonila som sa nad malý zázrak. Drobné chlapčiatko spokojne buvikalo v bielej mäkučkej deke.
V mihu sa už objavili aj jeho rodičia. Vnučka s manželom. Usmievali sa od ucha k uchu a čakali na moje reakcie. Prvá návšteva Cyrilka u prababky. U svojich prvotných koreňoch. Bola som namäkko a skoro som sa rozplakala. Nemohla som sa vynadívať na stvorenie predo mnou, tak krehučké, odkázané na niečie dospelácke pozorné a láskavé ruky.
Vošli sme do bytu. Všetci. Nemohla som sa odtrhnúť od chlapčiatka a hltala ho a hltala očami. Mamina ho vybalila z obliečkov a uložila na pohovku. Až teraz som videla chlápätko v celej svojej krásne a drobnosti. Nádhera!...
Začali sme hovoriť o skvoste, čo pred nami ležal. Neuveriteľné ako človek zjemnie, znežnie, zláskavie pri pohľade na takýto poklad. Celkom iný svet naraz nastal, keď sme takto v láske, v porozumení sedeli okolo drobca a švitorili o starostlivosti o neho v terajšej dobe i v budúcnosti.
Aký to rozdiel. Tu tento náš domáci svet - a ten tam von - škrípajúci, nervózny, ťažký, nenávistný a deprimujúci. A stačí tak málo, aby to tak nebolo: viac porozumenia, ochoty do diskusie, chcieť poznať a konať ozaj pravdivo nie v klamstve. V tichosti nie v divosti. Čestne, charakterne a nie zbojnícky. Láskavo!