Po nejakom čase predsa vstala. Nebude zabíjať čas kadejakými nezmyselnými úvahami, ktoré jej ako obyčajne prinesú iba melanchóliu z toho, že si žije sama, bez manžela. Spomienky na neho ju veľa razy zaskočia smútkom a načo to. Treba vstať, rozhýbať sa a niečo užitočné robiť. Tak sa rozkývala do nového dňa... Niekde v diaľke na konci mesta spí v takomto rannom čase jej vnučka. Najstaršia. Čaká každým dňom nový prírastok do rodiny.
Myslela na to, aké je to úžasné šťastie, dar z nebies, čakať na pravnuka. Prvého... Koľko ľudí sa dočká potomka z tretej generácie? Ani starému otcovi sa to nedoprialo, hoci by sa tak stalo len-len. Veď jeho skon bol len nie tak dávno. Ešte stále ju morili predstavy z jeho zhasínania. Pomaličky sa z nich vyťahovala...
Myslela na najstaršiu vnučku. Varovala ju, keď bola celkom maličká, keď jej mamina musela na dlho do nemocnice, na ťažkú operáciu, a potom na doliečovanie do Tatier. Opatrovala ju, aj jej o niečo mladšieho bračeka. Nemohli chodiť do škôlky, kvôli tomu, že mávali opakované zápaly pľúc a neznášali prostredie kolektívu materskej škôlky. A tak nechala práve objavené zamestnanie, čo ju bavilo, a vnúčence cez deň opatrovala. Boli zlaté, poslušné, citlivé detváky. Rozumné. Poobede, keď už niekedy nevládala, stačilo im vsunúť do rúk knižku, posadiť ich na gauč, prikryť ich dekou a hodinu sa od knižočky ani nepohli. Listovali, prehŕňali sa v nej, akoby už vedeli čítať.
Vnučka sa jej za opatrovanie neuveriteľne odmeňovala. Láskou... Zahrňovala ňou ju, aj jej manžela, dedka. A dedo vnučku tiež mal rád. Keď bola drobná a zdalo sa mu, že má nejaké krivé nôžky, hanba-nehanba, mazal k ortopédovi s prosbou, aby len jeho vnučka nemala nôžky do o. Doktor sa mu vysmial a uistil ho, že slečinka bude mať krásne nôžky ako prepelička. Aj sa tak stalo. Vyrástla na solídnu krásavicu s peknými nohami.
Prečasto navštevovala starú mater i starého otca. Keď sa stala vysokoškoláčkou pomohla babke vydať jej prvú knihu. Pripravila rukopis do tlače, urobila grafiku. Pána, s akou radosťou jej priniesla prvé vytlačené zväzky z tlačiarne. Vedno sa tešili zo spoločného dielka. Myslela na to práve teraz, keď uvažovala nad tou, ktorú čakalo životné šťastie, nový život.
Mnoho ešte toho bolo, čo túto vnučku priblížilo k jej srdcu. Keď začala vážne chodiť s chlapcom, bola medzi prvými po rodičoch, ktorej prišla milého predstaviť. Padol jej do oka ihneď. Potvorka, prezieravo, s láskou si vybrala... Vedela: akého a koho. Dobráka od kosti, pozorného, inteligentného, charakter. A tak bola stará mater spokojná...
Poobede, keď nedeľa kvitla v najkrajšom čase ozval sa u nej doma telefón.
„Ako sa máš, mami...?“ zaznela otázka dcéry.
„Ujde to... Síce ráno som nemohla ani vkročiť na nohu, ale našťastie som to rozchodila … Už ma obchádzala hrôza, že skončím na vozíku, ako dedko kedysi...
„No, dávaj si pozor... To je už s vekom...“ konštatovalo sa.
Nedalo jej: „A čo Zuzka, ešte je celá...? Nič...?!“ Čakala netrpezlivo na odpoveď.
„Už to začalo...“
„Išla na pôrodnicu..?“
„Áno... Mysli na ňu...“
„Samozrejme, robím tak už od rána... Akoby som nemohla...?“
Telefón zmĺkol. Tak už sa to deje. O niekoľko hodín sa stane prababkou. Na svete bude jej prvý pravnuk... „Bože, Bože, daj mamine i dieťatku zdravia, šťastia,“ zaprosíkala smerom k blankytným nebesám.
Pred polnocou sa narodil – čiperný, učipčaný Cyro!