Rozhovory

Autor: Magda Kotulová | 27.8.2013 o 19:17 | (upravené 27.8.2013 o 19:48) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  458x

A opäť sú tu kanikuly. August nás požiera. Aj prírodu, všetko neživé i živé a dravé. Akoby chcel zastaviť život, vysušiť a spáliť všetko navôkol. Tak to človek cíti v kostiach, v hlave, v duši. A predsa sa tomu bráni, tomu ničeniu, spaľovaniu. Odoláva. Snaží sa. Už viem pochopiť, prečo v Taliansku, v Juhoslávii, vo Francúzku, keď sme kedysi v lete do nich mohli zablúdiť, boli cez obed ulice od domorodcov prázdne. Vyľudnené... Muži sedeli v chládku a ani sa nepohli, ako bociany vo svojich hniezdach, kde postávajú celé minúty bez mihnutia. Ale ženy s klobúkmi a šatkami na hlavách makali pri domoch, či na svojich poličkách. Ľutovala som ich, že drú v tej hrôze páľavy... Dnes to a ich chápem. Už sme to skúsili i my, čo je leto a kanikuly v ňom a neodkladná práca v čase aj obeda...

V noci počas kanikúl sa nedá poriadne zaspať, aj spať. Tak som sa aj ja vylepila do okna v behu noci. Aspoň z ulice sa rinul do okna i izieb aký-taký vánok, a čo to občerstvil rozhorúčenú tvár. Pozerala som sa na atramentovú oblohu a začala sa rozprávať v tichosti s rozžiarenými hviezdami. Boli pekné v tej tmavosti klenby nado mnou. Občas sa medzi nimi objavila blikajúca žiarivejšia hviezdička lietadla. Aj s tým som si podebatovala a vyšepla mu, že by som rada sedela v jeho útrobách, aj keď sa letu v ňom bojím, a želala si, aby ma unieslo niekde k láskavému, rozšumenenému moru, aby som sa mohla schladiť, vyšantiť v jeho nežných vlažných vlnách. Keď som už toho nočného hovoru mala dosť, vrátila som sa k lôžku, aby som sa opäť pokúsila usnúť. Kdežeby...! Hlava bola jasná ako v strede dňa, myšlienky sa mi v nej vŕšili a vŕšili. Bola som čulá, akoby som vypila neviem koľko šáločiek voňavého Turka.

Tak som začala spomínať na rozhovory, ktoré som po tieto dni prázdninového času a kanikúl viedla so svojimi drahými. Mladými... Vnukmi... Ich návštevy robili deň prekrásnym, plným a preukrutne bežiacim. Raz-dva nastal večer, šero, úplná tma, ktorá mi nikdy nelahodila. V žiadnom čase, veku. Mám rada svetlo, život, šum, ruch... a naraz ticho, samota, akoby státie v čase...

Keď ma navštívil môj doktor z Čiech, zistila som, aké majú starosti mladí v zamestnaniach. Ako majú málo času na svoje súkromie, na dobu, kedy by si mohli zúročiť k dobrému svoju vlastnú budúcnosť v rodine, vo vzťahoch. Sú mladí a práce majú nad hlavu. Neraz odpočinok chýba. Páčilo sa mi, ako hovoril o budúcnosti s nádejou v šťastie, radosť, spokojnosť. Bolo to niečo krásne načúvať hovoru päťročného lekára, ktorý tak úprimne vystavoval svoju dušu predo mnou. Bola som mu za to prenesmierne vďačná.

Druhý rozhovor mi prišiel na um z návštevy môjho Angličana. Študuje v Londýne už dva roky. A nesmierne tým získal. Vie sa divotvorne obracať v reči. Rozšíril si obzor vedomostný i skúsenostný. Pána, ako by som štúdium vonku priala všetkým nadaným, slušným mladým... Nevedia mnohí, čo by ním získali. A potom sa z diaľky vrátiť a doniesť niečo nové, dobré, múdre, hodnotné pre tento ubitý národ, upadnutú krajinu. Och, ako vedel rozprávať o všetkom možnom, politike, religióznosti, ekonomike, etike.

Dve vnučky ma navštívili, krásne, drahé, so svojimi peripetiami vo svojej mladosti, vo vzťahoch. Rozhovor sa niesol nielen o štúdiu, brigádach počas prázdnin, ale hlavne o láske, krásnej, prvej, nekonečnej... A stará mater načúvala s rozochveným srdcom a spomínala na časy, keď sa ona nemala so svojimi starosťami lásky s nikým v mladosti podeliť...

Konečné návštevy boli tínedžerské. Vyhúknutý vnuk ma nikdy neobíde, keď sa bicykluje povedľa mňa. Príde na nákuk a pár viet, ako sa mám, a čo porábam. Zasmejeme sa a ufujazdí opäť k mamke do klimatizovaného bytu, lebo ja starká ho nemám. Práve naopak, mám ho vyhriaty tak, že keď sa v ňom hocičoho dotknem, hreje ma to, akoby sa to práve uvarilo. Drobná, krehká blondínka, ktorá sa chystá na výjazd na štúdia a skusy do Anglie v septembri, doniesla mi kvetinku, slnečnú, žiarivú, gerberu-slniečko, ako mi kedysi mnohokrát nosil môj manžel a jednu šťavnatú, voňavú, velikánsku broskyňu. Prišla mi rozpovedať, ako sa mala na kurze angličtiny v Amerike, ktorý jej zaplatil príbuzný. Rozplývala sa nad spoločnosťou mladých, s ktorými sa v zahraničí stretla, rozdycháva stále to, čo všetko videla, počula, zakúsila. A teší sa na skúsenosť, ktorú ešte len od začiatku školského roka zasa bude mať.

Tie rozhovory ma prinášali do úžasu. Nad krásnymi, múdrymi mladými, nad možnosťami, ktoré som ja v živote nikdy nemala. Tešila som sa z toho, čo očakáva túto nastupujúcu mlaď.. Želala som jej, čo najviac vedomostí, hrejivých zážitkov, príjemných skúseností, aby sa z nich stali vynikajúci odborníci, a čo hlavne rozhľadení, noblesní-slušní ľudia, občania...

 

Čas kanikúl sa dá prežiť. Aj rozhovormi, čo prúdia z rozhorúčených sŕdc...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?