Sedela som uprostred svojich. Bola nedeľa. Pokoj sa rozliehal celým bytom, kuchyňou, kde sa pripravoval obed mojou na nezaplatenie - nevestou. Prenikal i obývačkou, ktorá od kuchyne nebola oddelená stenou. Moderný spôsob bývania... Bol z nej priamy výhľad na mrvenie sa žien v kuchyni. Šírila sa z nej vôňa a znepokojovala prázdne žalúdky. Prizrela som sa neveste, vnukom i synovi, ktorý trúsil vtipy a ansámbel rodiny sa na nich bavil. Tešila ma takáto polahoda, dobrá nálada a porozumenie. Srdiečko mi spokojne klopkalo. Úsmevné bolo si uvedomiť, ako je ich plný byt. Tmolili sa, vrážali do seba ako vtáčatá v hniezde. Pozorovať chod domácnosti, aj keď s ruchom, bol pre mňa, starenu, balzamom na srdce, ktoré prežíva doma v samote bez ruchu a šumu. A tak som si s chuťou vychutnávala čaro veľkej, rozvetvenej rodiny, ktorú som sama kedysi poznala a v nej žila so svojimi štyrmi deťmi.
Niekto si myslí, že mnohodetné rodiny sú pohromou pre jednotlivých jej členov. Ale kdeže... Je to super!... Vždy je v nich úžasný pocit života, búrlivej, z každého rohu domácnosti tryskajúcej energie, aby sa to zrazu zmenilo na tichosť, mierne plynutie dňa, noci. Všetci sa vedia podeliť so všetkým. Nik si nič nezávidí, každý si dopraje všetko a vždy. Nie sú tu dlhotrvajúce hnevy, zvady. Samozrejme, že občas sa privalí búrka, víchrica, hrmavica, blesky, ale hneď ich vystrieda príjemná vôňa tepla domova. Ako po búrke v prírode. Veď aj rodina je príroda. A kde sa dodržiavajú jej zákony, kde sa nič proti základným pravidlám, hodnotám nedeje, prizerá sa na lásku,dobro srdca – vždy je tam dobre.
Vtom, ako som si tak hútala a prezerala svojich, občas s nimi sa zarozprávala, pristúpil ku mne syn. Položil predo mňa fotografie.
„Pozri si, mami...!“ uškrnul sa a nechal ma si ich prezerať. Šinter, vedel, že ich rada filtrujem. Ich zábery – z ich života, pri ktorých som ja nebola prítomná.
„Márnosť, tie sú super...!“ vydýchla som a uveličene hltala očami obrázky. Krása nad krásu. Z každého vyžarovalo to, čo som pred niekoľkými sekundami teraz spomenula. Pohoda!... Pohoda!.. Žiar z ich rodiny sa šíril ku mne aj cez obrázok, vykúzlený ich pobytom v horách... „Super..!... Ohromné...!“ nevedela som sa na fotografie vynadívať.
Vytrhlo ma z prezerania zážitkov mojich, tiché zvolanie nevesty:
„Mami, nech sa páči k obedu! Konečne je hotový...“
S úsmevom som vstala z pohovky a pristúpila k jedálenskému stolu. Vnuci, bez rozdielu, či chalani, či dievčatá, nachystali obed. Stôl bol vkusne upravený, slávnostne prestretý. Ako každú nedeľu, aj keď nemajú návštevy. Teplo žiary, ktoré sa šírilo z ich celej rodiny ma obšťastňovalo a robilo nesmierne rozcitlivenou...