Prvýkrát, keď mi ho nedopatrením kúpili moje deti na narodeniny, zelenú roselu, s červenou hlavičkou, uškriekanú ako hrom, ale neskôr nevýslovne zlatú. Druhýkrát ma obšťastnil páperovým stvorením muž, ktorému na okno počas nočnej služby do špitálu doletela korela a on dobráčisko doniesol ju domov, akože deťom. Deti mali iné starosti ako starať sa o korelu, a tak žltáňku, tiež hrozne škriekajúcu, opatrovala som ja. Dovtedy, pokým ju nezniesol zo sveta práve drahý, ktorý ju do nášho hniezda priniesol. Korela sedela na dverách, mala práve voľný let a neväznenie v klietke, keď môj, s veľkým dôrazom, bohvie prečo nasršený, praskol dvermi. Korela bola v momente mŕtva. Smútila som za ňou, lebo som si ju už obľúbila. Vtedy som sa zapovedala, že si v živote už žiadneho vtáčika-letáčika nezoberiem do opatery, lebo keď uhynie, človeka bolí riadne dlho srdce.
Raz sa blížilo leto a família môjho syna zberala sa na dovolenku. Mala veľkého papagája – Pepeho. Pepe bol inteligent, mudrlant, prefíkanec, lišiak, ale aj nevýslovný milovník detí. Mal svojich miláčikov. Mal však aj stvorenia, ktoré z hĺbky dušičky nenávidel. Keď sa k nemu priblížil ten, ktorého nemohol ani cítiť, tak v klietke jeho smerom skočil, ako diablom posadnutý. Keď sa rodinke blížil termín odchodu na letovisko, obrátila sa na mňa, či by som Pepeho na dva týždne nezobrala k sebe, nepovarovala ho a nerobila mu spoločníčku. A ja milovníčka spevavcov som celkom rada privolila. Mala som síce obavu, aby sa mu pri mojej asistencii niečo nestalo a nebola neskôr obvinená zo skrátenia života Pepeho.
Tak sa Pepe dostal ku mne. Dala som si ho do kuchyne, kde som sa najviac zdržovala. Naši odcestovali a ja som strážila zeleno-modro-červené čudo. Pepe bol ozaj čudáčisko. Keď sa mu zachcelo začal neúnavne a poriadne nahlas vykrikovať kadečo. Jeho hlas bol úplne ako ľudský. Slová: Palko, Katka, Pepe, Pepetko, Pepinko a podobné slovíčka vyslovoval úplne jasne. Trošku akoby priškrteným, či prepitým hláskom. A ja stará diskutérka, keď som čosi v kuchyni pri sporáku robila, tak som sa mu neúnavne prihovárala: „Palkoóó...!“ A hneď som dostala odpoveď: „Palkoóó...!“ Pepe sa prekonával. Vykrikoval „Palkoóó“ aj desaťkrát za sebou. Celá šťastná som ho ešte hecovala: „Katkaááá!...“, „ Pepeéé!...“, „Pepinko...!“ Zaraz som dostávala stručné, zvučné odpovede. Lenže ja som sa mu prihovárala ticho a on riadne nahlas škrekom odpovedal. Debatovali sme. Ani som nezbadala, že je už desať hodín v noci. Keď som to zistila, zhasla som a išla do spálne. Z kuchyne sa začalo neuveriteľne hlasno, zúrivo ozývať: “Palkoóó!... „Katkááá!“....„Pepeééé!“ Donekonečna a poriadne vyzývavo. Žiadalo sa Pepemu pokračovať v rozhovore.
Vtom niekto zazvonil. Vyšla som otvoriť nočnému návštevníkovi. Vo dverách sa objavila napálená susedka: „Prosím vás, nemohli by ste tým vašim vnukom povedať, aby nevykrikovali?... My nemôžeme v izbe vedľa vašej kuchyne spať. Nehnevajte sa, ale viete koľko je hodín?...“
Hrklo vo mne, lebo milá susedka bola práve takou, u ktorej do neskorých hodín sa vždy rozliehal krik a štabarc a nikdy som sa nešla sťažovať, lebo som chápala, že deti, ktoré mala, vedela som, čo dokážu robiť. A teraz toto?... „Nech sa páči, poďte dnu...!“
„A načo?...“
„Len poďte dnu...!“
Susedka prekvapená mojím pozvaním, vošla na chodbu, potom za mnou do kuchyne, kam som išla.
„Nech sa páči, pozrite sa kto to vykrikuje!.. Pepe, papagáj...!“
Suseda skoro skolabovala. Nechcela vlastným ušiam a očiam veriť, že to zelené stvorenie vykrikuje ľudským hlasom.
„No tak , Pepe, povedz niečo tete... ´Katka´...!“
Pepe bol chvíľu ticho, asi nevedel kam zaradiť neskorého príšelca, a potom hromovým hlasom dlhočízno, utešene zaškriekal: „Katkaáááááááá...!“
