Chvála obety

Autor: Magda Kotulová | 4.7.2013 o 21:39 | Karma článku: 14,22 | Prečítané:  539x

Je čas dovoleniek, prázdnin. Ľudia začínajú utekať z rozpálených miest, zasmradených smogom, ktorý neúnavne im zatemňuje pľúca. Deti sa tešia k babkám, k moru, na hory. A mnohí tí, čo sú v diaľkach majú príležitosť vrátiť sa do rodného kraja na nákuk. Tak už to býva... Cez leto nastane presun obyvateľstva z jednej svetovej strany na druhú, z jedného kraja, štátu do druhého. Je to zaujímavé, zábavné, niekedy krásne, niekedy aj smutno-bôľné.

Tak sa po tieto dni vracajú naši fešáci z misií... Po troch rokoch na dovolenku k svojim rodným...  Mnohí ostarnutí, opotrebovaní, ale mnohí aj s úžasným stálym entuziazmom, s iskrivou,   neutíchajúcou energiou pomáhať, byť pre niekoho dobrodincom, ochrancom, pomocníkom. Tak sa stalo, že aj ku mne na návštevu prišli dvaja takíto pútnici stamodtiaľ, kde sa človek obetuje pre iných. Ale kdeže – obetovanie... To len my obyčajní smrteľníci vravíme ľútostivo: „Obetovali sa... !“ Len by ste im to povedali, že sa obetovali... Usmejú sa pod fúz, neraz biely už ako sneh a povedia, že sa tam radi vrátia, ba i tam veľmi radi umrú. Delia sa o dobré i zlé so svojimi novými priateľmi, ktorých našli po cudzích krajinách, kam sa vybrali dávať im dobro do rúk i sŕdc.
Po dlhom čase prišiel z Ruska náš priateľ, ktorý mi pomáhal za socializmu „vychovávať“ syna. Viedol tajné stretká a ako študent na Technike popritom študoval tajne za kňaza. Dobrý, skromný, inteligentný chalan. Obľúbila som si ho ako syna. Zdôverovala som sa mu, keď syn v puberte začal trochu strečkovať pri štúdiu. Učil ho móresom. A nielen jeho, ale aj jeho kamarátov, ktorých sa u nás zosypalo v malej izbičke neúrekom. Prišiel z cudziny usmiaty, úžasný – ako odišiel. A o nejaký čas sa tam s neskonalým elánom navráti späť.
Bernard z Bolívie prišiel zostarnutý s veľkou dilemou v duši. Objala ho osemdesiatka. Šéfovia mu radia, aby už zostal v domovine a staral sa o svoje zhasínanie, ktoré ale nemusí ešte začať... Ale on, ktorý bol tridsať rokov medzi Indiánmi a chudákmi, ako si môže zvyknúť na nás pohodlných, nasýtených, nehybných...? A tak mu srdce i duša piští po istom návrate medzi už svojich na vzdialenom milovanom poste. Istí sa spiatočnou letenkou. Chce byť v pohybe, dávať, donekonečna dávať, ako to robil a sa to naučil robiť.
Veľkolepí chlapíci!...
Opäť som si myslela svoje o nás, tu žijúcich, ustavične sa na čosi žalujúcich, lamentujúcich, nespokojných. Áno, je fajn snažiť sa o niečo lepšie, krajšie, výnosnejšie, o blaho pre všetkých... Ale veď máme plné žalúdky, plné komory, plné stoly... Nik nehladuje. Alebo len málokto... Sedela som v blízkosti dvoch „obetujúcich sa“ pre druhých v ďalekých krajoch a opäť sa  hanbila za svoj blahobyt tela i duše...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?