Jedoš

Autor: Magda Kotulová | 22.6.2013 o 13:45 | Karma článku: 11,08 | Prečítané:  908x

Sme všelijakí. Aj jedoši. Hnevkovia, prchkáni, cholerici, nerváci, zlostníci, či ako rôzne by sme nazvali tých, čo raz-dva vybuchnú, napaprčia sa, fúknu dieťaťu zaucho, alebo riadnu pŕhlivú na zadok, ak neuposlúchne výzvu, aby nestváralo. Ak nám niekto stúpne na otlak v autobuse, keď sa zakymáca, čo sa neraz stáva, vyfučíme ako prasknutý balón. Rozniesli by sme previnilca v zuboch, keby sa to dalo. Alebo keď do nás niekto nechtiac drgne. Očami ho ideme preklať. No čo už: sme srďúchovia...

Mnohí z nás túto slabôstku, necnosť ako je nadúvanie sa, odbúrava, odsúva od seba a snaží sa, aby takým nebol. No vždy sa to nedá. Nedá... ?! Ale dá... Poznám ľudí, ktorí boli hotové fakle na vychŕlenie ohňa a sa upokojili i stali sa na neuverenie neprskavými. Mala som takýto vzor. Energia, pripravená na výbuch. Čo - atómová bomba, hocikedy pripravená na explóziu. A tento človek sa dokázal ukočírovať. Rokmi sa dopracoval k sebaovládaniu. Žiaden neočakávaný odistený granát, žiadne vybuchnutie míny hnevu. Tak som došla k záveru, že keď sa to podarilo jemu, musí sa to aj iným, nevynímajúc mňa.
V nedeľu som bola pozvaná dcére na obed. Mala narodeniny. Vnučky sa tešili, že si pri mne môžu postvárať, polaškovať, vyblázniť sa. A tak som teda pristúpila na ich hru. Bola som jednou z nich a predsa nebola.
Obedovalo sa, gratulovala som ich mame. Super obedík rozvoniaval. Dobre sa papal. Ešte lepšie sa diškurovalo a zabávalo, až sme sa museli krotiť v slovách i v zábave. Keď prišla na rad zmrzlina, no čo, maškrtili sme, dievky sa už váľali od smiechu. Nad mojimi výzvami, ktorými som ich brzdila, aby ľadovú pochúťku jedli pomaly, lebo... Chichotali sa obe nezbednice, že čo ich stará mater poučuje, keď mamina, otočená chrbtom ku kredencu nevidí, nepočuje, zamestnaná prípravou čiernej kávy. Mamka ale predsa len načúvala búrlivému hovoru, šibalstvám, a tak svoje ratolesti upozornila niekoľkokrát, aby nevyvádzali a slušne jedli. Ktoré detiská sa nerozpajedia, keď je doma návšteva?...
Vtom jednej z báb capol tanierik so zmrzlinou. Zo stola na zem. Nerozbil sa, ale lahôdka letela vzduchom hodné dva metre. Mamina sa od ľaku otočila a frkla dievčinke vzdušné zaucho.
Katka sa sama vystrašila, čo spôsobila. Zostala akoby zmrznutá, ako to, čo ležalo rozpľasknuté na podlahe. Razom sa vytratila z kuchyne do detskej izby. Tíšila som dcéru, ale chápala som ju. Dobre som si ešte pamätala, ako ma vedelo vytočiť, keď moje štyri detiská ráno, keď boli už nachystané do školy, pri raňajkách sa obliali, zašpinili a ja v zhone som ich musela rýchlo prezliekať a zachraňovať to, čo sa mnohokrát zachrániť nedalo. Šatstvo, obuv. Plné šálky kakaa, kávy, čaju, neraz zakotvili na ich školských parádnych šatočkách. Občas leteli zauchá, alebo jedna na zadok.
Po malej katastrofe som sa vybrala s druhou vnučkou do detskej. Hrať sa nedokončenú hru v karty. Previnilec sedel na postieľke, utlmený.
„Kati, poď sa s nami hrať...!“ vyzvala som ju.
„Nejdem!...“ výstražne vysmolila.
„Prečo nejdeš...?
„Nejdem...!“ ešte hnevlivejšie zaodŕhala.
„Nechaj ju, babinka, ona je nadutá...“ upozornila ma sestrička, Martinka.
„Čože je...?!
„Nadutá... za tú zmrzlinu... na maminu...“
„Čože?... A prečo, Katka?... Však si vyvádzala...!“
„Mamina je zlá...“ vyletelo vyčítavo.
„Čože...?“ zdúpnela som. „Mamina je zlá...?  A nie náhodou ty? Veď ty si vyvádzala, až si zhodila zmrzlinu zo stola... Mamina je zlá?... Veď ti perie, dáva dobrý obedík, má ťa rada...“
Katka zazerala na mňa svojimi čarovnými nezábudkami a odzbrojovala ma.
„Babi, nechaj ju tak.. Poď sa hrať...! Ona nepôjde... Durdí sa...“
„No teda, Katka. A ja som myslela, že mám rozumné vnučky... Mamina je dobrá... Choď za ňou, objím ju a požiadaj, aby ti prepáčila!“
Ticho. Žiadna odozva. Len Martinka ma súrila do ďalšej hry. A tak sme začali hrať bez Katky. Chvíľu sme hrali. Naraz sa Katka vychytila a vybehla z izby. Hrali sme ďalej. Nevšímali sme si únik tvrdohlavca.
Po chvíľke sa však vrátila. Prisadla si k nám na malú stoličku a povedala: „Idem sa s vami hrať...“ Akoby sa nič nestalo.
„Tak teraz musíš počkať, pokým s Martinkou dohráme partiu... Potom sa budeš hrať aj ty...!“ nerada, ale predsa som zavelila.
Katka mlčky sedela vedľa nás, hrajúcich sa. Občas zdvihla na mňa tie svoje belásky a ja som sa cítila, ako taký mravokárca nad úbohou hriešnicou.  Ale musela som byť neoblomná. Nedalo sa inak. Keď sme dohrali partiu s Martinkou, chvíľu som hru prerušila a išla za dcérou do kuchyne.
„Bola tu Katka ? Ospravedlnila sa ti?..“
„Áno...“ zasmiala sa dcéra.
Vošla som opäť do detskej izby a začali sme v trojke opäť hrať. Už sme zabudli na kiks, trapas, nepríjemnú príhodu, ktorých sa stáva na tucty. A tiež chvalabohu s dobrým koncom.
A ja som bola rada, že jedošská hlava - podľahla dobrému srdiečku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?