Ako končia - tí po kútoch...?

Autor: Magda Kotulová | 12.6.2013 o 17:37 | Karma článku: 16,49 | Prečítané:  3929x

Ráno som vstala a potešila som sa. Za oknom to všetko spievalo. Zamilovaný drozdík trilkoval, slnko bolo vysmiate nekonečným zlatým jasom, nebo vyludzovalo belasú mája, akoby chcelo všetko zbelasieť a lastovičky sa naháňali ponad našim dvorom. Porobila som si najnutnejšie ranné práce a ta ho, vybrala som sa kúpiť čerstvé rožky, ktoré však od chrumkavých a voňavých mali ďaleko. Hneď za rána stratili povesť dobroty. Keď som do nich zahryzla, zuby mi trafili do nestráviteľnej gumy.

Ale čo už?... Niektorí obchodníci vedia, hlavne v sídliskách, že ich zákazníkmi sú starí ľudia a tí kúpia všetko, lebo ich boľavé nohy neodnesú tam, kde by mali rožky ozaj povesť perfektných. Obchodníkov už neženie radosť z predaja kvalitného tovaru, zo spokojnosti zákazníkov, chcú sa len dožrať najväčšieho zisku. A tak starci kupujú za svoje mizerné dôchodky to, čo im svedomie predajcu predloží. Bola som už skoro pri vchode obchodu, keď som zbadala na zemi ležať človeka. Nad ním sa skláňala bielovlasá starenka. Povedľa sa premávali okoloidúci. Ani sa pri zvalenom chlapíkovi nezastavili. Vari si mysleli, že pod výkladom sa váľa opilec. Tak čo je ich do neho?...

Pristavila som sa pri starkej. Zdesene, ale so súcitom, prizerala sa k mŕtvolne vyzerajúcej osobe. „Veď to je Jožo... Ten tu sedáva na múriku... Iste ma záchvat... On nikdy nepije... Nemôže byť opitý...!“ prihovorila som sa.

„Áno, poznám ho, on nikdy nepije... Niečo vážneho mu je...“ pritakala mi a bezmocne hľadela na trosku na dlažbe chodníka.

Vtom z obchodu vyšla predavačka, v ktorom tak rada kupujem „čerstvé“ rožky. Poprosila som ju, aby zavolala úrazovku, že sídliskový Jožo, známy slaboduchý dobráčisko, má nejaký záchvat. Možno padúcnice... Predavačka sa vrátila do obchodu s poznámkou, že zavolá záchranku. Medzitým z predajne vyšiel vedúci, zvedavý, čo sa to pred predajňou deje. Pristúpil k ležiacemu, otvoril mu ústa. Pozeral, či nemá zapadnutý jazyk. Jožo sa pomrvil. Teda žil. Ale opäť padal akoby do bezvedomia. Muž horko-ťažko Joža postavil na ubiehajúce nohy a chcel ho posadiť na múrik pod výkladom. Jožo nevládal sedieť. Stále sa prevaľoval z jednej strany na druhu. Obchodníkovi sa ako-tak podarilo ho vyrovnať a usadiť.

„Určite nie je opitý...! prízvukovala som mužovi, čo ratoval Joža. „Dajte ho radšej sedieť na zem, lebo padne a rozbije si hlavu. Veď vidíte, že je bez seba...!“ radila som.

Muž ho posadil predsa len na zem. Jožo nevydržal v sede a opäť sa skĺzol do ľahu. A tak bezmocne ležal v prachu cesty. Chvíľu som postála nad človekom, ktorý bol po celý život dieťaťom. Neškodným, zdvorilým, tichým. Ešte sa aj tak „ticho“ volal, že Tichý... Pamätalo si ho celé starnúce sídlisko. Jeho postava k nemu patrila. Zrástla s ním...

Vedúci z potravín zostal stáť pri Jožovi. Ja som išla nakúpiť, aj tak som nemohla už nijako pomôcť. Na spiatočnej ceste som ešte raz zastala pri úbožiakovi, ktorý mi pripadal ako psík pod plotom. Opustený. Bez rodiny. Samotár. Tichučký ako blška. Občas som mu darovala pár halierov, keď si vypytoval na cigaretku. Ale keď som zbadala fiškusov-bezdomovcov, ktorí sa priživovali na jeho dobrom srdci a drankali na pivečko a vínečko od neho vyžobrané peniaze, ktoré mu sídliskoví priaznivci venovali, prestala som mu dávať peniaze. Z času na čas som mu vsunula do ruky jogurt, sladký rohlík, alebo niečo iné pod zub. Len výnimočne, keď nablízku nebola nejaká čierna zlodejská ruka, akože jeho kamaráta, tak som mu šuchla mince. Nikdy nezabudol slušne poďakovať...

 

Prišla som do bytu, zložila nákup. Cez okno som videla úrazovku, ktorá blokovala premávku na hlavnej ceste. Osádka naložila postihnutého na ležadlo a zasunula do vozidla. Niekoľko minút som bola v napätí, či s ním bleskovo odíde. Neodchádzala... Oživovala ho...? Možno... Sanitka na pokraji chodníka stála asi dvadsať minút. Potom sa húkajúc rozbehla preč... Neviem, kde je teraz Jožo. Neviem, ako skončil. A či ešte je. Len mi je nevýslovne ľúto, ako mnohí, tí po kútoch, odchádzajú. Tíško, nepozorovane, bolestne. Tak ako žijú a žili...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?