Horúca obruč

Autor: Magda Kotulová | 24.1.2013 o 22:19 | Karma článku: 15,30 | Prečítané:  478x

Už sú Vianoce dávno za nami. Niekto si už predstavuje tie budúce. Možno mladý človek. Starý tak do diaľky nezabŕda. Vianočný stromček je dávno vyhodený niekde pri smetných košoch. Smetiari ho hádam konečne odviezli tam, kam patrí. Ale spomienky v srdciach a hlavách na to pokojné čaro, ktoré panovalo niekoľko dní v nás a okolo nás v tej dobe, zostáva.

Cez vianočné i novoročné sviatky ma opantala chrípka. Bola som potrestaná domácim väzením a dočasným pripútaním na posteľ. To božie nadelenie som znášala trpezlivo, aj keď som sa cítila pod psa. Neprijímala som tým pádom žiadne návštevy, aby som neprenášala infekčnosť tejto pliagy na iných.

Voňavá jedlička vedľa radiátorov, ktoré urputne sálali teplo i sucho, usychala každým dňom viac a viac. Na nešťastie som mala pod ňou stojan, kam sa nedala doliať voda, aby sa chúďa napila. Od smädu schla, schla, až začala opadať. Vetvičky sa nebezpečne blížili k zemi a ligotavé gule sa z nej kotúľali na podlahu, neviem akým záhadným spôsobom. Každú chvíľu ťukla na koberec, chvalabohu mäkučký, nejaká tá ozdôbka, uvoľnená zo strieborného háčika. Vlastne mi nič nebránilo, aby som to chúďa, čo ma dlhé dni obveseľovalo a obšťastňovalo, vyhodila von z domu.

A predsa som mala jednu veľkú zábranu. Čakala som na príchod svojich najmenších vnúčeniec, aby sa na ten môj, pre mňa už mŕtvy stromček, prišli pozrieť, aký mi ho Ježiško priniesol.

Tak sa po vírusovej potvore, ktorá sa pomaly vytrácala z môjho bytu, dokmotrili moje krásavice: Snehulienka a Nšo-či. Hneď vo dverách zavialo z nich búrlivosťou. Raz-dva sa zobliekli, zavesili kabáty, svetríky, šáliky na vešiak, uložili svoje mokré čižmičky pod ním do pozoru ani vojakov a už sa aj vrhli do môjho náručia. Ale znezrady ako vystrelené šípy smerovali do izieb.

Nšo-či vbehla rovno k ožiarenému stromčeku a Snehulienka do inej izby. Dedkovej...

Stála som a pozerala na vetroplachov, ktorí vleteli do bytu ako lastovičky na jar a štebotali, že sa im zobáčiky nezatvárali.

„A kde je dedko...?!“ zostala stáť Snehulienka uprostred dverí, keď nezbadala v izbe elektrickú posteľ pre chorých, na ktorej kedysi ležal dedko. Stála s rúčkami ovisnutými pozdĺž tela. Ale v momente sa spamätala a vyhŕkla. „Aha, v nebíčku je!“ a už letela za Nšo-či do izby k jedličke..

Stáli vedľa nej. Opatrne sa dotýkali ozdôb, vtáčikov, hríbikov, snehuliačikov, zvončekov a všetkých tých, pre nich pôvabných ozdôbok. Vedeli, že silnejší dotyk by znamenal roztrieštenie peknoty na drobné kúsočky, ktoré pršteky len popichajú.

„My máme tiež taký pekný stromček... Len my máme červené gule... a červené gule...“ vyšepovala počerná Nšo-či, akoby sa bála, hlasne hovoriť.

„My máme aj červené zvončeky...,“ pridala sa bledulinká v tváričke Snehulienka.

Pristúpila som k nim a ukázala na knihy, ktoré ležali pod stromčekom.

„To sú vaše... Ježiško ich priniesol ku mne pre vás...“

Obe sa zohli k darčekom.. Bleskurýchle ich držali v rukách.

„Jeééj... Bambi!“ vyhŕkla Nšo-či.

„Ja som dostala Bud-ká-či-ka... a... a Dub-ká-či-ka!“ tešila sa Snehulienka, hoci si horko-ťažko slabikovala nadpis na obale.

Už obe zasadli do kresiel a listovali v knihách. Ale len na moment. Jedna a hneď druhá priletovali ku mne sediacej, vrhali sa mi do lona a objímali rukami okolo pása, krku, tlačili líčka k mojim. Túžba po pohladení, láske, tuľkaní sa, božteku, bola v nich úžasne silná. Stále toho všetkého nemali dosť. Ustavične to vyžadovali. A ja som im zo srdca toto všetko ponúkala, vracala...

Moje dve vnučky už dávno prestali byť drobcami. Vyrastali v malé dievčatká-školáčky. Tešili sa z hĺbky svojich dušičiek z mamy, otca, zo širokej rodiny babiek,dedkov, sesterničiek, bratrancov, ktorí ich mali radi tak, ako ony dve zasa ich... Slovíčka jemne vyslovované: „prosím, ďakujem“,“mám ťa rada“, „môžem prísť aj nabudúce“, ma dojímali práve tak, ako ich šťastné tváričky, rozžiarené očká a spokojný výzor.

Po návšteve vyleteli z môjho bytu opäť ako lastovičky na cestu do Afriky. S vervou, s rýchlosťou blesku. A mne, starej mame, zostala len myšlienka na ich horúcu obruč objatia, ktorá ma spaľovala, hriala u srdca a bude zohrievať ešte kopu dní, aj keď nebudú pri mne, u mňa.

V tých chvíľach myšlienok na moje vnučky, myslím na nechcené, opustené deti sveta, ako by bolo fajn, keby všetky našli lastovičie hniezda pri rodinách s dobrou vôľou, s náručiami i srdcami plných lásky...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?