Deň ako zo sna nevyšitý

Autor: Magda Kotulová | 20.1.2013 o 19:18 | Karma článku: 15,51 | Prečítané:  868x

Nadránom som sa zobudila na riadnu bolesť v kolenách. Nepokojne som sa prehadzovala z boka na bok a dúfala, že nepríjemné utrpenie ustúpi. Máš ho vidieť!... Kĺby otravovali neustále. Zišla som z príjemného pelechu a išla som si po Veral-masť, aby som si znepokojujúce koleniská ňou pomaškrtila, a tým aspoň trochu stlmila neutíchajúce „lámanie“. Natrela som si ich a chcela zaľahnúť opäť do perín. Vzala som si do rúk mobil, ktorý mávam položený na stolíku vždy vedľa seba, aby som ho mala poruke pri náhlom vykoľajení zdravia. Nezbytný aparát pre svoju prípadnú záchranu.

Štyri hodiny!... Vzdychla som si. Ešte času dosť na vstávanie. Vtom mi napadlo, že vyzriem do ulice, aké je počasie, keď ma tak zmáha lámka a nedá riadne spať. No jasné, ulica bola plná snehu. Strechy preťažené hromadou beloby. Všade prekvitalo snehové kráľovstvo. No tak, tu máš tvoju bolesť. Je odvodená od zmeny počasia, tlaku. Mrmlala som si čosi pod nos, keď som sa vracala, akože budem znova odpočívať. Nestalo sa, čo som mienila. Hlava bola čerstvá, ako na potvoru a myšlienky v nej sa množili, množili a začali znepokojovať.

Mala som v noci nepríjemný sen. Ale no a čo? Veď na sny neverím! Snehu záľaha a vnuk ráno cestuje lietadlom na štúdia do Londýna. Do kelu! Ako poletí v takomto nečase? Lietanie v snehovej pohrome?... Znervóznela som. Chudák Samo! Škoda, že je len toľko hodín, zavolala by som mu a povedala, že sa o neho bojím!... To by som mu dala, znepokojiť ho pred cestou lietadlom... A tak som sa v posteli len mrvila a uvažovala, čo bude s cestou vysokoškoláka.

Keď sa začalo brieždiť, pozrela som sa na mobil. Pol ôsmej... Samo čosi vravel, že bude cestovať o deviatej. Mal by byť už hádam hore... Zobrala som teda mobil do rúk a vyťukala číslo ich famílie.

„Dobré ráno, babi, prosím?...“ ozval sa rozospatý hlas zaťa.

„Dúfam, že som vás nezobudila?“

„Ale nie, práve Lukáš odišiel do školy...“

„A Samo už je hore?...“

„Nie, ešte spí...“

„Čože, veď o hodinu letí, nie?...“

„Nie, ale asi tak o hodinu pôjdeme už na letisko. A čo si chcela?...“

„No chcela som sa s ním ešte rozlúčiť. Mám o neho strach... Odkáž mu, že ho bozkávam,, dávam mu krížik na čelo a pomodlím sa, aby šťastne doletel...“

„Dobre, babi, neznepokojuj sa, odkážem mu to!“

Položila som mobil na stolík a pomyslela si, že som strachoš, a že rodinu len znepokojujem. Ale čosi mi nedalo. Mala som naozaj o vnuka obavu, o jeho náročné cestovanie.

Keď som vstala, stále vo mne mátalo znepokojenie. Snažila som ho vystrnadiť robotou.

Asi o desiatej som sa dostala k počítaču. Keď sa obrazovka rozsvietila, našla som na internete oznámenie, že z letiska v Bratislave neodleteli dve lietadlá. Vydýchla som si. Jedno z nich bolo práve Sama. Vzápätí som schmatla mobil a volala dcére.

„Čo je so Samom? Ako sa dostane do Londýna?“

„Letisko im poskytlo autobusy. Študentov do Londýna bolo veľa. Idú autobusmi do Budapešti a odtiaľ by mali ísť lietadlom...“

„Ahááá...!“ vydýchla som. „Dúfam, že nezapadnú na ceste niekde v závejoch,“ hundrala som pod nos.

„Ale neboj, mami!... Nejako sa tam dostanú... Pre neho je cesta lietadlom v takomto nečase špás! To je už iná generácia, ako si ty alebo my... Lietanie pre nich je zábavou a samozrejmou vecou...“

„No však, áno, ale obavu o nich človek môže mať, nie?“

„Zbytočne sa nestresuj! Ahoj!... Musím sa nachystať do roboty... Ahoj!“

„No dobre, ale zavolaj mi, keď ti oznámi, že už prišiel do Londýna, ale iste...!“

„Dobre!“

Rozhovor skončil a ja som si predsa len zhlboka vydýchla. Hádam teraz ísť autobusom je menšie riziko ako s lietadlom. Možno... Z pohľadu babky.

Ani som sa nenazdala a priklusal večer. V zime je akosi skôr a temný. O pol šiestej som si výnimočne otvorila televíziu. Zvyknem ju otvárať až o siedmej. Pri večerných správach. Dovtedy radšej čítam, čo to doma porobím. Dnes bol nejaký čudný deň. Otvorila som si televíziu Lux...

Dnes tam kraľoval môj vnuk-onkológ so svojou pacientkou. Hovorili o rakovine. O jej liečení i prežívaní... A ešte o kadečom možnom, čo sa týkalo tejto zákernej choroby. Jakub bol fajn. Uviedol sa ako múdry mladý lekár. Jeho pacientka Maruška zasa sa predstavila ako statočná bojovníčka s touto chorobou.

Pozerala som sa a slzy mi vyhŕkli... Nádherní mladí ľudia na obrazovke i v živote. Kryštáloví... Jeden, snaživý obetavý lekár s empatiou a druhý, pacient, ktorý statočne nesie ťažkú chorobu... A že je mládež nanič!...

O jedenástej v noci, keď som čítala .týždeň, dozvedela som sa, že Samo dorazil na univerzitu v Cambridge v poriadku. Autobusom, lietadlom, vlakom, taxíkom...V záplave snehu!

Deň, ktorý som práve končila, bol akýsi snový, v hmle... Začal s obavami, končil s nádejami...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?