Zranené kočky

Autor: Magda Kotulová | 6.1.2013 o 21:12 | Karma článku: 16,73 | Prečítané:  1985x

Keď ma svojho času prijímal do nemocnice lekár-sympaťák prvej triedy, naznačil mi, že v mojej izbe, kde budem niekoľko dní ležať, budem mať za spoločníčky mladé kočky. Potešila som sa, ale zároveň si uvedomila, či ich stará mama nebude otravovať svojou prítomnosťou. Ale hneď som si pomyslela, že v nemocničnom prostredí sa musíme navzájom tolerovať a brať všetko tak, ako príde... Kto by sa tešil na také možnosti a situácie?Ale, čo sa dá robiť?... Musíme sa strpieť navzájom a prepáčiť si všetky svoje ľudské nedostatky...

Vstúpila som do pacientskej izby. Zľava mi ležalo slniečko, vysmiate od ucha k uchu, so zvončekovým čistým smieškom, sprava introvert, málo hovoriaci. Obe ma zdvorilo privítali. Predstavila som sa a zaľahla do voľnej prostrednej postele. Od rána do večera mali v ušiach sluchátka a v rukách malé laptopy. Hrali hry, chatovali, mailovali, počúvali hudbu, telefonovali... A ja som ležala pod infúziami a mlčala, alebo premýšľala nad svojím neblahým osudom ustavične chorej, s ktorým som sa musela neustále zmierovať a znášať ho. Myšlienky na domov som vehementne odháňala, ale keď prišiel večer a dopadla na izby v neskorých hodinách tma, veru som si aj zarosila tvár. Čo už?... Dievky do polnoci svetielkovali v tme na svojich moderných vymoženostiach a ja som sa neradostne pozerala na nevidenú povaľ nad sebou.

Tak sa míňali dni a moje spoločníčky si na mňa a na moje nočné pochrapkávanie aj zvykli. A mňa tešila ich prítomnosť. Veď, keď som sa prešla chodbou uvedomila som si, čo by bolo, keby som ležala na izbe, kde boli ťažké, vážne prípady, pri ktorých by som nezažmúrila vinou svojej precitlivenosti nad nešťastím druhých, ani oka. A tak som blahoželala chvíle, keď som dostala do daru mláďatá-kočky.

V predposledných dňoch, keď dievčatám sa blížil odchod domov, náhodne som mala s mladou budúcou lekárkou rozhovor o rodine, výchove v nej a o následkoch výchovy rodičov na deti... Mladé načúvali nášmu zaujímavému rozhovoru. Keď sme ho ukončili a senzitívna medička odišla, slniečko, ktoré sa do tohto dňa len usmievalo a zvonilo neustále svojím nádherným cinkotavým smiechom, sa usedavo rozplakalo.

S údivom som naň pohliadla a opýtala sa: „Čo sa stalo?..."

Na moje prekvapenie sa rozžialené slnce rozhovorilo a vysypalo svoje trápenie. Vyhadzovalo zo seba ťažobu, ktorá ho bolela, nedala pokoja. Rodičia ju vyhodili. Otec alkoholik, nezodpovedná mama sa o ňu a sestru nestarali. Skončili v domove.

„Nemám nikoho... Som sama... a ešte sa starám o svoju slepú sestru-dvojča... Nemám nikoho o koho by som sa oprela... Keď ste tu rozprávali o fungujúcej rodine, deťoch, vnukoch, o tom, ako sa máte radi, prišlo mi to ľúto, že ja nemám to, čo vy... Dobrých rodičov, otca... mamu... Ako ich nenávidím..., ako ich len nenávidím!... Aké nám, mne aj sestre, dali detstvo... ?! Žiadne poriadne detstvo som nemala...! Ani lásku... Nič..., len neporozumenie, chlad...!" dievčinka fikala a neustávala.

Vstala som z postele. Pristúpila som k nej. Potešovala som ju, hladila po ruke a vravela o tom, že nenávisť nie je dobrý kamarát, že treba odpúšťať a nevŕšiť, nenavršovať zlo na zlo, ale že ho treba prerušiť... Zahatať ho... zabrzdiť... Utešovala som ju, že je mladučká, veď má len dvadsiatku, a že život má pred sebou, že si nájde človeka-partnera, priateľa, ktorý jej bude všetkým, aj jej možno budúca rodina, ktorú si založí... Len si musí správne a dôkladne vyberať toho, kto by jej najlepšie vyhovoval na celý život, ktorý bude žiť... Ťažko sa upokojovala. Utierala si slzičky, ktoré v hojnom prúde stekali jej po lícach... Pomaly sa stíšila.

Keď som si myslela, že erupcia skrývaného utrpenia odchádza, z druhej postele sa ozval nečakane introvert. Zasiahla ma salva slov o tom, že on mal podobné detstvo ako slniečko. Žiadne šťastné... Rodičia sa rozviedli a on trpel ako hoviadko...

„Trpím - a je to vo mne dodnes!" dievčina vyriekla konečné slová. Zneli ako tvrdý ortieľ odsúdenia tých, ktorí jej spôsobili bolesť. „Nemohla som to rodičom odpustiť..., nemohla...! Bolelo ma to! Začala som stvárať, piť, drogovať, utekať z domu... Keby ste vedeli, čo všetko som vyvádzala... Ako to len bolelo....!" Tok reči neustával. Sypal sa von zo zjazveného srdca. „To sa nedá zabudnúť... Je a zostane to vo mne...!"

Ticho som načúvala záľahe trpkých viet, ktoré trieskali tichom izby. Ako zmeravená som načúvala vyznanie dvoch nalomených sŕdc. Prenikavo som zacítila bolesť v duši nad týmito deťmi, vlastne už dospelými ženami. Koľko bolesti je ukryté v ľuďoch? A v mladých?... Čo robia rodičia?... Necítia zodpovednosť nad skutočnosťou, ako pustia svoje ratolesti do ťažkého života? Neuvedomujú si, že sú povinní nemyslieť iba na seba, keď už splodili deti, že im musia dať len to najlepšie pre život: spokojnosť, pokoj, lásku, porozumenie?... Kde sa nabrala v dnešnej spoločnosti stále opakovaná frivolnosť: „Užite si svojho šťastia, žijete len raz?!..." Kde sa vzal ten úžasný egoizmus: mať sa len sám dobre a nemyslieť na nikoho okolo seba, neuvažovanie, že niekoho svojím vyžívaním sa v egu raním, spôsobím utrpenie v jeho budúcom živote, že ho poraním tak, že jeho rana bude hnisať celý jeho nasledujúci život a bude mu ničiť zdravie duše?... Nie, len si užívajme, užívajme, pokiaľ dýchame! Naše, moje šťastie je najprednejšie! Žiadna obeta pre iného, žiadne sebazaprenie z lásky k inému! Ja lásku potrebujem, ja po nej dychtím! Pre seba! Čo tam po druhých!...

Keď som pozorovala zranené kočky po mojej ľavici a pravici, pichľavé myšlienky na ich rodičov ma roztrpčovali. Hnali sa mi hlavou a bodali i znepokojovali do nemožnosti. Panebože!... Ako je dobre, keď človek vydrží manželské krízy, keď zabúda na seba a myslí s rozvahou na svoje potomstvo, ktoré zanecháva na svete... Ako je správne, keď sa chová statočne, neegoisticky, charakterne... Kto povie, kde je a aká je pravda a správnosť?... Svedomie, srdce, rozum každého z nás?...

 

Deti z prvého manželstva sú už dospelé, ako to dnes berú? /Rozvod../

„Myslím si, že to v sebe nesú napriek tomu, že to nedávajú najavo."

/Richard Múller: Rozbil som rodinu... Nový čas, 13.12.2012 - Internet/

 

Herec Hugh Jackman sa rozplakal: „Matkina zrada stále bolí..."

/Osemročného ho opustila mama a otec sa staral o rodinu sám...

Pluska, 13.12.2O12 - Internet/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?