Nebudem sa rozpisovať o svojom pobyte na tých tvrdých miestach. Šéfstvo tam bolo skvelé, sympatické. Teda lekári vynikajúci, od najstaršieho až po toho najmladšieho. Sestričky skoro všetky tiež. Lenže tá spustnutá, rozpadávajúca sa budova pacienta neuspokojovala. Ale za to doktori naozaj nemôžu. Že chýbajú na izbách pre pacientov veľmi dôležité zvončeky na zavolanie sestry pri problémoch chorých, že je tam WC pre mužov i ženy spoločné, že sa doň ledva-ledva človek vprace, nieto ešte v ňom manipuluje s džbánom na moč, aby sa do neho trafilo, nedôstojná umyváreň, vietor čo prefukuje až do postele, ak vonku zúri riadna víchrica a dvere na izbe sa otvoria, sú vecičky, ktoré nemôžu tešiť nikoho.
Pri všetkých nedostatkoch miesta činu, pri všetkých nepríjemnostiach prameniacich z nemoci, vyskytla sa tam Dáma, ktorá ma tak upútala, že som nútená sa o nej zmieniť. Nikdy som neverila, že dobro, cit, srdce, jemnosť, môže tak okato vyvierať z človeka. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, že dobrý človek má auru, ktorá sa láskavo dotýka iného, čo pred ním stojí. Nepochybovala som však v posledných rokoch o tom, že dobrá výchova, ktorá vpísala v človekovi spôsob chovania sa k iným - je dnes výnimkou.
Stretla som medičku, skoro už lekárku, ktorá bola čarovná. Ďakujem za šťastnú náhodu, ktorá mi ju posunula do cesty. Vždy je nádherné stretnúť človeka, ktorý ide na vašej vlne, s ktorým si raz-dva porozumiete, akoby ste boli známi od prvopočiatku života. Je to také žiarenie, nejaký magický jav, ktorý umožní zblíženie sa dvoch stvorení. Jemnocitnosť robilo ju mimoriadnou osobnosťou.
Aké bolo v rozpore jej chovanie s chovaním sestry, ktorá bez príčiny doslova revala na pacientku pred vyšetrovňou len preto, že si išla poprosiť previazať kanylu s obväzom, lebo sa nedočkala „pančušky“. Kanylu mala na ruke úplne dole, až v dlani, a bála sa, že si ihlu v spánku môže vytiahnuť, keď nebola kanyla „pančuškou“ istená... Vraj nemali pančušku. Krik sestry sa rozliehal po celom oddelení, že ho začuli aj pacienti na izbe. Prečo?... Bolo to nutné?... Po „incidente“ pančuška sa po hodine „našla“...
Vtedy som si uvedomila, akí sme my ľudia rozdielni. Je v nás dobro a zlo. Je len na nás, po čom siahneme. Či si vyvolíme ten dobrý posun, alebo ten opačný, neprívetivý. Chápem, sestra mohla mať nejaké trápenie, nik do iného nevidí, ale to nie je ospravedlnením neadekvátneho činu. Budúca lekárka mohla mať tiež dôvody, pre ktoré by mohla okrikovať tých, čo jej padli do rúk z rozličných príčin. Lenže z jej úst sa vykotúľali len slova porozumenia, empatie.
Pochopila som, že ako sa človek k človeku správa, má na to veľký vplyv výchova v mladosti, v rodine. Čo rodič do dieťaťa zaseje, akú citovosť, aké návyky správania vloží do duše ratolesti, tak sa potom človieča v realite správa. A tak ďakujem všetkým náročným super-rodičom, čo nezanedbávajú citovú výchovu svojich detí, čo majú na nich vysoké nároky. Tento ich povinný, náročný akt je dôležitý: ich potomkovia sa budú chovať k človeku, ktorého postretnú na ceste svojho života slušne a s pochopením za každej-možnej situácie...