Thriller

Autor: Magda Kotulová | 6.10.2012 o 15:43 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  855x

Vyučovanie na školách fičí, len sa tak práši. Študenti, stredoškoláci sa v triedach občas trápia, občas nudia, z času na čas aj celkom tešia, že sa niečo nové naučia. Podľa toho aký vzťah majú k štúdiu, k tomu, čím chcú byť, čomu venovať, čo chcú v živote dokázať. Vraví sa, že niektorí z nich sú humanitne založení, iní, že sú nadaní technicky...

Isté je však jedno, že jedni i druhí by mali mať všeobecné vzdelanie, mali by napríklad poznať základy nielen histórie svojho národa, ale i sveta. Lenže máloktorí majú o históriu záujem. Ale poznatky z nej patria do kultúrnosti človeka. História sa v školách podáva nezaujímavo. Prosto nanič. A tak, keď sa mladým kladú otázky na isté veci z histórie, hlavne z histórie nedávnej, dostávajú tí, čo sa pýtajú na udalosti, ktoré zamávali vlasťou či pohli svetom, nedôstojné a neuveriteľné odpovede. Neviem, či niektorí z učiteľov, ktorí si všímajú nevedomosti, nezáujem študentov o dianie doma i u susedov, niečo podnikajú. Hádam aj čosi robia, vymýšľajú, snažia sa. S ako-takým úspechom možno oslovia aspoň niekoľko z množstva hlavičiek, ktoré sa klátia v školských laviciach pred nimi.

Prečo tento úvod? Dostali sa mi v minulých týždňoch do rúk diela ruského autora Jevgenija Rybakova: Děti Arbatu /vydané v roku 1987/ a Třicátý pátý a další roky /vydané 1988/. V prvom diele spisovateľ na postave Sašu Pankratova ukazuje zvrátenosť sovietskej moci, cynizmus činovníkov režimu, ktorí v atmosfére strachu a represií odsudzujú, väznia, deportujú, posielajú do vyhnanstva na Sibír, do gulagov, nevinných občanov za úplne maličkosti, alebo aj za nič. Vo svojom druhom diele trojdielnej epopeje, Rybakov venuje svoj umelecký talent tomu, aby čitateľ bližšie spoznal začiatok i koniec Stalinovej samovlády /od roku 1934 do roku 1953 - a ďalej až po rok 1956, kedy bol na XX. zjazde KSSS odhalený kult osobnosti a zverstvá tohto obdobia/, oboznámil ho s metódami Stalinovho odstraňovania nepohodlných ľudí z rozličných tried, rozličných názorov.

Tieto romány sú napísané štýlom, ktorý zaujme každého, kto zoberie do rúk hociktorú zo spomínaných kníh. Nevypustí z rúk ani jednu, pokým ju neprečíta. Číta ich ako triler, ktorý ho rozrušuje, vyvoláva silné napätie i záľahu emócií. To mrazenie kože, úžasný duševný zážitok nie je vyvolaný niečím nereálnym, ale otrasnou, hrubou realitou tej doby a správaním sa ľudí, ktorí boli schopní ničiť svojich spoluobčanov. Boľševickí prisluhovači a vykonávatelia odporných zločinov, boli ľahostajní k svojim obetiam. Prekvitala zloba, nenávisť, závisť a obnažovalo sa množstvo najspodnejších ľudských vlastností. Obsah knižiek vzbudzuje u čitateľa zdesenie, čo sa v čase stalinizmu dialo a s akým cynizmom sa ničili ľudské životy, celé rodiny až do tretieho kolena.

Nech hovorí o tom odstavec z knihy, v ktorom autor sucho vymenováva strašné skutočnosti:

 

Smirnovova dcera Olga a jeho žena Roza byly hned nato zatčeny a roku 1937 popraveny.

Roku 1937 byli popraveni také Zinovjevův syn Stěpan Radomyslskij, Bakajevova manželka Anna Petrovna Kostinová, členka strany od roku 1917, bratr a synovec Mračkovského a bratr Ter-Vaganjana Endzak. Jeho manželka Klavdie Vasiljevna Geněralovová byla zatčena roku 1936 a strávila sedmnáct let v pracovním táboře.

Brzy po Kameněvově popravě byly popraveny jeho první a druhá žena.

Roku 1939 popravili Kameněvova staršího syna Alexandra.

Jeho mladší syn Jurij byl popraven 3o.ledna 1938, kdy mu chyběl jeden měsíc do sedmnácti let.

Kameněvův vnuk Vitalij byl zatčen teprve v roce 1951, ve věku devatenácti let, a odsouzen k 25 rokům v nápravném pracovním táboře. Zemřel roku 1966.

Tak splnil soudruh Stalin svůj slib. / Třicátý pátý a další roky, Lidově nakladatelství, Praha 1, str. 294/

 

Treba ešte pokračovať s ukážkami z knihy? Podobných by sa našlo niekoľko. Spisovateľ výborne vystihol chorobnú podozrievavosť, diktátorské črty, letoru Stalina. Skvele namaľoval obraz človeka -“vodcu“, v ktorom neexistovala štipka ľudskosti. Predstavil vládcu krajiny, ako človeka bažiaceho po moci, po samovláde, ktorý sa cítil bohom.

Keď som absorbovala tieto dva romány, z ktorých mi naskakovala husia koža, uvedomila som si, ako by bolo treba, aby si tieto knihy prečítala mladá generácia, ktorá práve vyrastá. Takéto diela by mali pripadnúť ako povinné čítanie na stredných školách. Iste by mládež upútali a poskytli im poznanie, ako a čo sa žilo v dobe mladosti ich rodičov. Čo sa dialo nielen v Rusku, ale ako sa z Ruska rozťahovali klepetá boľševickej diktatúry do štátov, ktoré Rusko okupovalo pod pláštikom internacionálneho bratstva, priateľstva a lásky, ktorú tento režim vôbec nepoznal. Ba práve naopak, nenávisť bola jeho métou a tá visela ako Damoklov meč nad životmi obyvateľov nielen sovietskeho Ruska, ale nad životmi obyvateľov mnohých krajín sveta, Európy. Červená medúza dosahovala a škrtila slobodu, život duše i tela miliónov ľudí.

Som rada, že ruskí spisovatelia i spisovatelia z iných krajín, ktoré žili pod jarmom sovietskej hrôzovlády, mapujú toto obdobie vo svojich dielach. Mnohí úspešne a vynikajúco. Hodlajú tak po sebe zanechať svedectvo o čase temna, ktoré postihlo ich národy. U nás ešte stále akoby sa autori vyhýbali tomuto obdobiu. Akoby sa báli, že ich čitateľstvo, z ktorého mnohí veľmi nezodpovedne a celkom ochotne spolupracovalo s komunistickým systémom, ich tvorbu neprijme a odmietne. Ku každému vynikajúcemu dielu v živote treba talent, odvahu a charakter. Verím, že sa nájdu slovenskí literáti, čo s úspechom zmapujú, aj zo slovenského pohľadu, časy komunistickej obludnosti, ktorá začala „slávnou“ Októbrovou revolúciou v Rusku.

Tieto dva trilery nezaškodilo by nakoniec otvoriť a prečítať si nielen študentom, ale hlavne tým, ktorí stále poškuľujú po minulosti ako sladko-ružovej, dobrej, skvelej...

Pred, pri a po Októbrovej revolúcii za výdatnej pomoci Lenina a Stalina zahynulo nespočetné množstvo ľudí, na ktorých treba stále spomínať a myslieť na to, že to, čo sa dialo za bašovania boľševikov sa nesmie už nikdy opakovať. Ale neopakuje sa „TO“ vo svete, na mnohých, mnohých miestach, iba pod iným menom?!... A o tom všetkom by bolo treba neustále hovoriť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?