Po vykonanej návšteve u lekárky, hladné, sadli sme si na moment do bufetu v budove. Zjedli koláčik, vypili expresso a mazali, ja vlastne opäť šmatlala sa, k nášmu automobilovému rárohu. Ostali sme však v úžase. Luxusné čierne vozidlo stálo na hlavnej ceste a prekážalo v jazde nám a ešte nejakému milionárskemu autiaku po našom boku. Blokovalo nás jedna radosť. Z rozhorčenia začala som burácať ako tank, ktorý sa rúti po ceste na nepriateľa. Vždy ma vie totižto riadne roztočiť a dostať do vývrtky drzosť a šlendriánstvo. A tu som ho mala v pravej a ozrutnej podobe. Tak sme stáli nešťastné a nepojazdné vedľa auta a bezmocne sa obzerali, čo ďalej, kde nájsť nezodpovedného vodiča. Čo keby sme museli bleskove odísť? Čo keby sme museli urýchlene do roboty a podobne?... Potrebovala som si doma „len“ nutne zobrať lieky na srdce a tlak... Nikde ani nohy, len spústa áut, ktoré odpočívali.
„Počúvaj, Maruška, zavolám dopravákov... Veď to je na neuverenie... Drzák!... Na hlavnej ceste... a blokuje dve, až tri autá... Kde sme?...“
Moja slušná vnučka nechcela takýmto spôsobom riešiť neporiadok, tíšila ma: „Však hádam príde...“ A tak sme len nemohúcne vyzerali, či sa skade-tade nevynorí previnilec. Nebolo ho.
Pobadala som, že opodiaľ dvaja muži montujú čosi okolo auta. Podišla som k nim: „Prosím vás, skúsili by ste odtlačiť to auto, čo nám blokuje cestu?... Neviem ale, či sa dá vôbec odsunúť...“
Pánko od auta negalantne odpovedal: „Však si ho potlačte!“...
„Rada by som ho, ale nemôžem... Som po operácii...,“ nedala som sa.
„Uhm...“ pán zauhmkal a nerado-neslano podišiel k autu, čo zavadzalo a začal ho tlačiť. Išlo mu to.
Poďakovala som sa mu za neochotu-ochotu. Pomocník spokojne odchádzal k svojmu fáru. Odtisnuté auto sa dalo mierne do chodu, stálo trošku akoby dolu brehom. Vnučka ho pristavila, prichytila. Zastalo. Mohli sme teda ísť z väzenia domov.
Vtom ale z východu polikliniky vychádzala žena v strednom veku a trielila k nám. So zväzkom kľúčov v rukách. Keď bola od nás asi na dva metre, vyčítavo som jej v ústrety zaodŕhala: „Ako si, prepánajána, môžete tak blbo stať, veď zatarasujete cestu, aby sme viacerí mohli odísť?“...
S nepochopením začala čosi drdlať. Celá červená v tvári, zašomrala: „Veď to auto vedľa vás je moje... Aj ja som si všimla, že som zablokovaná...“
V momente som sa jej ospravedlnila. Povedala som jej, že sme auto, čo stálo tak bezočivo, už dali odtiahnuť. Pochopila moje rozhorčenie a nepaprčila sa nad mojím nespravodlivým obvinením.
Práve sme nasadali do nášho starého ale dobrého vozidla, keď sa fičúrskym krokom macha približovala z východu od nemocnice holá hlava, ktorú keby sme v noci stretli, tak sa jej naľakáme.
Nezdržala som sa: „To čo je za nápad sa takto postaviť?!... Zbláznili ste sa!“...
Opäť ma tíšila vnučka. Ale nedalo aj jej, aby frajerovi, čo sa pokojne uškŕňal od ucha k uchu, niečo nepovedala. Podišla k nemu. Ticho mu dohovárala. Aj susedka, ktorá už sedela v aute, vrtela hlavou nad bezprecedentným, bezočivým trpákom.
Keď sme sedeli v aute, bez ospravedlnenia cynického machra, vnučka mi s rozhorčením a riadne napálená povedala. „Babi! To bol ale...! Vieš čo mi povedal? Že toto je Petržalka... a toto je naše teritórium!... Počuješ?... Naše teritórium!...Tak si môže stáť ako a kde chce...? Mafián jeden!“