Keď som sa vyšuchtala z domu, a už sedela v pohodlí priestranného autíčka, začala som si priasť ako mača. Štrádať si to tade, kadiaľ sme s mojou polovičkou tak radostne vylietavali z Bratislavy, ma napĺňalo neutíchajúcou vzrušenosťou. Koľko sme sa najazdili po okolí Bratislavy? Nebolo dňa, aby sme niekde nezatrielili: či do vynoveného parku v Pezinku, či do parku v Malinove /s nádhernými vysokánskymi, košatými platanmi. Najstarší platan javorolistý má spodný okraj viac ako 47O cm/, ktorý napriek všetkému ešte stále existuje, ako-tak udržiavaný, alebo na Kolibu do lesa. Bolo veľa miest, kam sa dalo zakerovať a stráviť niekoľko hodín v spokojnosti a zdravo.
Veľmi sme si obľúbili hrádzu pri Hamuliakove. V každom ročnom období bolo tam zázračne. Na jar sme sledovali menlivosť a vynaliezavosť prírody, keď farbila stromy, kríky, trávovú plochu pri brehu Dunaja. V lete, aj v spare, bolo tam príjemne, lebo od rieky vanul príjemný chladný vánok, čo občerstvoval rozpáleného návštevníka „Gabčíkovského projektu“. Na jeseň tam opäť príroda čarovala farbičkami a menila okolie na nevšedné maliarske dielo, ktoré okúzľovalo každého, kto sa naň čo len trochu zadíval. V zime sme tam chodili menej. Keď veľmi trieskala, vyšli sme z auta len na chvíľku, aby sme sa neprechladili. Staré kosti sme si museli opatrovať a telo chrániť. Chceli sme len vidieť rozčerený, mohutný, občas s ľadovými kryhami naložený, pri nepredvídanom množstve vody, rútiaci sa Dunaj. Vidieť doďaleka obzor, doďaleka vodu a vodu, bolo akoby sme sa zázrakom ocitli niekde v morskej zátoke. Chýbal len odliv a príliv, aby sme si mysleli, že sa túlame v novoobjavenom zálivčeku. Veď aj spústa vody, ak bola nad ňou blankytná obloha, zdala sa byť celkom modručká. Na neuverenie. Vždy mi vtedy napadlo, aha – Na krásnom modrom Dunaji... Keď zagagotali v povetrí nad nami, či nad Dunajom, kŕdle labutí a mávali svojimi vznešenými krídlami, keď bolo vidieť ten lahodný, belostný roj vtákov-krásavcov, bola to zázračná hra. Ponáranie sa divokých kačíc, vodných sliepok v rieke bolo zábavné, báječné. To prírodne divadlo s nespočetnými dejstvami ma okúzľovalo. Každý raz nanovo a nemenne. Keď svišťali po Dunaji rakety s pravidelnosťou, ktorú sme si overili na ručičkách hodiniek,vždy sme sa pousmiali. Zastali sme v putovaní po hrádzi a nazerali na lode rôznych veľkostí, tvarov, s vlajúcimi zástavami rôznych štátov na stožiaroch. Hádali sme, aká je to loď, z akej krajiny...
Keď sme stretali bicyklistov z jednej alebo z druhej strany, vždy sme sa s nimi zdravili. Neraz to boli aj cudzinci, ale napriek tomu, zdravili sme sa aj tak. „Nedeľní“ športovci na kolieskových korčuliach nás tíško alebo škrípavo obchádzali, a my sme s úsmeškom sledovali ich perfektné alebo laické, začiatočnícke ťahy. Na hrádzi sme mali aj dobrých známych z našich pravidelných prechádzok. Boli to väčšinou staré manželské páry, ktoré práve tak ako my, objavovali na hrádzi povyrazenie pre svoj každodenný stereotyp. Občasná nemilá nuda z opakovania každodenných záležitostí sa tu odstraňovala. Zdravili sme sa a chápavo usmievali na seba. Bolo tam, fakt, nevýslovne fajn.
A teraz som sa prechádzala sama... Moji mladí spoločníci sedeli pri Dunaji a kochali sa hrám niekoľkých snehobielych labutí. Pomalým krokom som sa trepala vpred po znak-tyč, ktorý sme si kedysi s manželom určili ako cieľ našej vychádzky. Zrazu som videla pred sebou postavu môjho muža, ktorý sa unavene opieral o barle. Nedal sa odradiť a kráčal hoci veľmi pomaly, tápavo, ale ťahal sa dopredu. Občas sa zastavil, nadýchol sa, lapal dych, alebo zbožne premeriaval okolie, nádheru hrádze. A ja, tichúčko ako voška, našľapovala som v jeho stopách, občas sa mu prihovorila, či nie je unavený, či to zvládne taký kus, a čo tá cesta nazad k autu... Vždy to zvládal, vždy bolo vidno na jeho tvári uspokojenie, radosť, že je tam, že je tam, na tom prekrásnom, čarovnom mieste so mnou...
Tak hrádza v Hamuliakove, cesta po nej - pri krásnom mojom modrom Dunaji - bola a je pre mňa nezabudnuteľné miesto. Vždy sa rada k nej, aj keď ma bude všetko bolieť, či duša, telo, vypravím... A vždy tam nahlas vypoviem: „Chýbaš mi!... Keby si vedel ako veľmi!...“
