Videla som na vlastné oči...

Autor: Magda Kotulová | 12.9.2012 o 20:00 | (upravené 12.9.2012 o 20:06) Karma článku: 14,12 | Prečítané:  1012x

„Na základe skúseností mojich známych si viem veľmi dobre predstaviť, aké peklo znamenajú tvrdé drogy v živote človeka a som posledný, ktorý by to zľahčoval.“ Poslanec Poliačik nechcel drogy propagovať, iba úprimne odpovedal na otázku... SME 31.augusta 2012

Rozhovor Karola Sudora s poslancom Poliačikom zo SaS bol otvorený a neobvyklý na dnešné časy a móresy. Brala som ho ako fakt výnimočnej, nezvyklej úprimnosti. Prečítala som ho celý do konca. A aj dlho nad ním rozmýšľala a v duchu želala, aby sa takto nefalšovane vyjadrovali aj iní politici, aby sme vedeli – kto a čím sú, aké majú názory, a prečo ich máme v dobe volieb vlastne vyloviť zo šedi davu, aby nás v parlamente zastupovali. Aby sme si ich vybrali pre ich vyslovované, žité, sympatické, pravé hodnoty, a nie pre ich pekné oči...

V spomínanom rozhovore mi chýbalo: výrazné odsúdenie užívania drog. Poliačik mal tak urobiť, aby si drogoví sympatizanti nevykalkulovali z jeho slov, že užívanie tohto svinčíku je neškodné a prijateľné. /Dodatočne sa opravil v SME./

Užívanie drog všetkých možných typov – nie je OK. Vieme to všetci tí, ktorým záleží, aby duševných i telesných stroskotancov v tomto štáte bolo čo najmenej. Videla som na vlastné oči, čo s ich užívateľmi dokázali urobiť. Dvoch úbožiakov som spoznala vo svojej tesnej blízkosti. Osobne som sa s nimi stýkala, videla ich začiatok hrania sa s drogami, až po ich tanec smrti, keď ich svinské jedy nehanebne a cynicky zdevastovali, odrovnali, zabili.

Obaja krásni, nadaní mladí chlapci. A potom muži. Na vlastné oči som videla ich pomalý úpadok: intelektu, morálky, zdravia, života. Katastrofa!... Zažila som ich hanebné činy, postih polície, beznádejnosť ich rodičov, ich samotných. Z majetných detí sa stali skoro bezdomovci, zo slušných chalanov potácajúci sa, zničení, bezmocní, nešťastní ľudkovia. A oboch som mala rada: pre ich šarm, prvotnú gavalierskosť, múdrosť. A pri ich tragickom konci som cítila bolesť za stratou mužov, ktorí mohli pre svoje okolie byť niečím drahým, výnimočným, pre drachmy nadania, ktoré v sebe nosili.

Prvý sa udrogoval k smrti. Predal všetko, čo len v byte mal. Bol z neho špinavý, ubiedený, bez hanby sa chovajúci, akoby povaľač. Pri rozhovore s ním každé jeho vyjadrenie sa, akoby vyjadrovalo na moment nádej v niečo lepšie, krajšie, plány, ktoré sa nikdy neuskutočňovali, ale hneď sa zmenilo na klamstvo a žalostné habkanie, táranie, bez hanby. Videla som ubúdanie jeho síl, úcty k sebe, úplnú stratu ľudskej dôstojnosti, na ktorú som pri stretnutí s ním snažila sa upriamiť jeho pozornosť. Nič nepomáhalo: ani dobré slovo, ani pomoc, ani pohladenie po vyprahnutom líci, stlačenie dlane na znak pochopenia v akom stave sa nachádza. Ani nie štyridsaťročný umrel. Kto ho poznal pred rokmi ako krásavca, statného muža – v sanitke, z domu odvážali človeka-starca. Odvážali so sirénou, bleskurýchle, aby sa už do vybrakovaného, tmavého, spustošeného bytu nikdy chudáčisko nevrátil... Pravda, drahý Rišo! Zostal si v mojom srdci. Napriek všetkému. Nedal si na moje i iných výstrahy, rady. Neuveriteľná škoda tvojho mladého nádejného života...

Druhý... Jeho priateľ. Taktiež nádherný mladý človek. Drogoval. Keď sa chcel konečne zo svojho života, z neznesiteľného drogového opojenia vyslobodiť – nedokázal to. Na psychiatrii, pri liečení sa, ktoré dokázal zniesť len niekoľko dní, keď chcel utiecť odtiaľ, kde by sa možno, možno zbavil svojho otrasného návyku, zlozvyku – tragicky zahynul. Áno pri úteku z domu spásy. Spásy pre jeho život... Aj za tebou ma bolí srdce, Roman!...

Tretieho chlapca som spoznala len z rečí jeho mamy, ktorá so mnou ležala pred časom v nemocnici, na internom oddelení. Zničená, deprimovaná, bez života. Syn-drogista zmizol bez stopy v džungli drogovej mafie. Je nezvestný... Zničený drogami predal, alebo založil predajcom drog, nábytok v celom ich byte. Keď boli rodičia chalana na dovolenke - „mafia“ vyrabovala byt. Keď sa vrátili, byt bol vybielený, prázdny. Mama chodila po nociach po kadejakých brlohoch, nočných podnikoch, aby ho kdesi zgniaveného našla. Nenašla ho... A teraz nešťastná chátra, ako kdesi chátra, ak vôbec ešte žije, jej syn...

Nerátam tie ľudské trosky, ktoré som, bohužiaľ, z času na čas stretala po uliciach, kde buď sedeli s neprítomnými očami, kývajúc sa, alebo ležiac ako zvieratká, v jarku pri prašnej ceste... Z ich tvárí sa valila beznádej, opustenosť, dokonca akoby hrôza... A predsa TOMU holdovali a ničili si život... A teda žiada sa mi, a čakám, od tých, čo verejne vyhlasujú, že kedysi drogovali a dokázali sa z okov jedu, čo zabíja telo i dušu, vyvliecť – briskné odsúdenie užívania drog! Nie majzlanie, šibrinkovanie nahlas vyhláseniami, akoby TO bolo také celkom nevinnučké nič!...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?