Deň D v roku 2012

Autor: Magda Kotulová | 2.8.2012 o 20:18 | (upravené 2.8.2012 o 20:38) Karma článku: 12,79 | Prečítané:  1034x

Práve som si pripravovala lôžko na noc, keď mi padol pohľad na stenu, na obrázok môjho najstaršieho vnuka, už zamestnaného muža, ktorý na mňa pozerá z čias, keď bol ešte drobec v celkom pekných okuliarikoch na nošteku. Usmiala som sa mu oproti a pomyslela som si, že bohvie kde spí so svojimi rodičmi a bratmi v tejto nočnej hodine.

 

Bola som nadšená a šťastná, že sa mi za socializmu ako zázrakom dostal do rúk vojnový román Najdlhší deň /Cornelius Ryan, Smena 1966/. Obsah knihy / Operácia Overlord – spojenecká invázia do Európy/ som zhltla za pol dňa a po jej prečítaní som sa k nej opäť a opäť vracala. Úžasné, čo sa v ten úžasný deň úžasného dialo. Hrdinstvo chlapcov-vojakov až na smrť. Obeta mladosti na oltár vlasti, slobody. Frázy? Vôbec nie. Pravda. Zasa úžasná pravda, ktorá privádza k úžasu slušných ľudí, ktorí na tento deň a udalosti tohto dňa spomínajú, znova a znova sa k nim vracajú. Obracajú sa k nim, aby nezabudli, zapamätali si, čo oslobodenie od nacizmu svet stálo. Áno, celý svet!... S úžasom sledujem množstvo dokumentov na ČT2, kde ich poskytujú divákom ako som ja, hladných po tom, aby vyzvedeli, ako to všetko vtedy bolo, prečo toľko mužov umieralo. Za čo. Prečo. Nemám toho nikdy dosť. Som neustále lačná po pravde, siaham po ozajstnej pravde. Otrasné zábery z invázie, z prvej vlny, druhej... Slzy sa tlačia do očú a srdce tŕpne nad ohavnosťou vojny, nad úbohosťou sveta a večného zabíjania brata bratom.

 

Pred niekoľkými dňami ma prekvapila dcéra otázkou: „Mami, máš ešte Najdlhší deň?" Nepočkala ani moju odpoveď a vrhla sa k našej veľkej knižnici, kde mi trónia diela svetovej literatúry. Klenoty, ktoré som si striehla ako v oko v hlave, ale neustriehla, ako pomaly zisťujem.

„Neviem, možno ešte existuje, ale asi už nie, lebo moje zlaté vnučky mi vyťahali najobľúbenejšie knihy z knihovne. Počkaj, pozriem sa...!" už som aj ja vstala z kresla a išla hľadať žiadanú knihu.

„Mami, chalani chcú ísť na dovolenku do Normandie, že ináč s nami na dovolenku nepôjdu... Hlavne tí starší... Chcem im teda priblížiť kam vlastne pôjdu a prečo... Máš tú knihu?...Nech si ju prečítajú..."

Márne som hľadala, prezerala knihy rad radom a už napálená hundrala: „Mohla som si myslieť... Tie baby...! Opäť nevrátili... A vždy mi vytiahnu tie moje naj..."

„A nemáš nič iné o invázii...?" zažiadala dcéra, akoby som naozaj mala všetky poklady literárneho sveta.

„Počkaj, vy ste nám kedysi darovali na Vianoce obrázkovú publikáciu z invázie. Ale to je taká obrovská vec... D-DAY-Operácia OVERLORD, s predhovorom W. S. Churchilla... Obsahuje prípravu operácie až po oslobodenie Paríža... Chceš ju...?"

Dcéra sa ku mne zvrtla, lebo som už vyberala z knižnice spomínanú špecialitu, ktorá sa spájala s ich prázdninami. „Môžem si ju vziať? Vrátim po dovolenke..." uškrnula sa.

„Môžeš... Ale to vrátenie poznám... ale naozaj mi ju vráť...! Povedala som vám, po mojej smrti si robte a rozdeľte knihy ako chcete. Pokým žijem z mojej domácnosti sa ani nehnú... A ak, tak len na pár dní a dosť!" silila som sa do príkazu, ale zároveň tešila, že moje deti a moji vnuci majú takú fajn činnosť, ako je čítanie a absolvovanie voľného času absorbovaním do seba dobrých vecí...

Dcéra odišla domov s úlovkom pod pazuchou. A napokon, aj odcestovala celá ich rodina do Francúzska, aby navštívili miesta tragiky, ale aj víťazstva, v druhej svetovej vojne.

V neskorších dňoch som sedela pri večerných správach, keď sa ozval hravý tón mobilu.

„Ahoj, mami! Ako sa máš?..."

Vedela som, že sa ozvú. „No dobre, až..." a už som mlela svoje zdravotné problémy. Ale zháčila som sa pri myšlienke, že budú veľa platiť, a preto hneď som sa popýtala, ako sa majú.

„Vyýýborne! Chalani sú unesení zo zážitkov. Porozprávame ti, až sa vrátime. To ti je úžasné... Boli sme aj v múzeu vylodenia... To ti je dojemné..." rozvravela sa tak, že som ju musela brzdiť.

„Boli sme aj na vojenskom americkom i nemeckom cintoríne..." nedala sa zahatať. „Vieš, boli tam davy, nie ako na našich vojenských cintorínoch... Sme veľmi dojatí...Uvedomila som si, že tí chlapci, čo na tých cintorínoch ležia mali od osemnásť do dvadsaťpäť... Ako moji chlapci..." vrnela dojatá a ja som ju nedokázala viac prerušovať. Sypala a sypala...

Rozhovor som nakoniec predsa len musela zakončiť s poznámkou, že veď mi o všetkom pohovoria, až doletia domov. Zaželala som im pekný pobyt a šťastný návrat. Položila som na stolík pred sebou mobil, usmiala sa spokojne a chcela dopozerať správy zo dňa, ktorý rôzni ľudia vo všetkých končinách zeme rôzne prežívali. Zmohutnela som hlas na televízore, ktorý som mala dočasne stlmený, umlčaný... A zasa som sa presvedčila, že vojen, nepokojov, krviprelievania je na celom svete neuveriteľne stále množstvo. Televízne kanály správy o nich len tak chrlia. Zosmutnela som...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?