reklama

V nebíčku

Práve som skončila pranie diek, ktoré vždy v spare leta periem a rada. Rýchlo schnú a nehompáľajú sa mi dlhé hodiny na balkóne, aby sa dosušili. Potom som si sadla, že si prečítam raňajšie noviny. Bola som spotená ako myš. Liali zo mňa kvapky nepríjemného, lepkavého potu. Z vlasov, z líc, z brady. Neznášam to. Ale stáva sa, deje sa v páľave, aká teraz šantí po celej Európe, nielen pod a za oknami každého z nás. No čo si človek poradí? Pije podľa návodu, že treba dodržiavať pitný režim, hoci sa mu piť akoby ani nechcelo, zvlažuje si ruky po lakeť v kúpeľni v studenej vode, alebo celý sa osprchuje. Úľava nastáva však len na pár minút a človiečik-neboráčik sa parí ako parená knedľa opäť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

Zazvonilo. Raz. Pokojne. A potom niekoľkokrát. A hurtovne. Kto to môže teraz doobeda v tom hice dôjsť?... Nik nebol ohlásený, že ma navštívi, či po voľačo dôjde. Vstala som ako opitá, horúčava zadúšala a gniavila telo, nohy slabli, a akoby sa nechceli rozchodiť.

Zazvonilo opäť. „Už idem, idem...!“ skríkla som k dverám nedočkavcovi. Otvorila som. „Jeééj!... Nie je možné! Moje zlaté...!“

Do dverí vpálili ako víchor moje dve okane. Natŕčali akési papiere v rúčkach a rozrušene ševelili: „Nakreslili sme ti, babinka...!“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zobrala som rýchlo papieriská, na ktorých sa čosi vytŕčalo, ale čo, nemohla som hneď vylúštiť. Na jednom sa črtalo čosi ako postavy, na druhom trónila obrovská slza, kvapka, či čo... „A čože je to?...Vysvetlíte mi, čo to znamená...? To je krása!“ vychvaľovala som ich rozžiarené, farbami iskriace výtvory.

Vyzúvali sa a dcéra, vysmiata, ale upachtená ako zmok, stála nad nimi.“No povedzte babke, čo to znamená, čo ste vymysleli, že jej podarujete...!“ navádzala ich.

Sandaliky zleteli raz-dva z nožičiek pod chodbový vešiak a už ma obe obstúpili. Snehulienka s modrými očkami schytila výkres a svoje haky-baky pomenovala, že je to dažďová kvapka z minulej hrozitánskej búrky, ktorej sa strašne bála. Hlavne tých hromov a bleskov, čo hučali a svetielkovali... Nšo-či sa vopchala pod moje ruky a s prštekom ukazovala, že ona mi priniesla ukázať seba a svoju najlepšiu kamarátku Katku. Láskyplné dielka s kresbičkami naraz s lomozom ležali na skrinke, a už obe cielili do izieb. Prvá zmizla v susednej izbe Snehulienka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Babinka, deduško kde je?... Nie je tu?... Je v nebíčku?...“ vyletela ihneď z izby, v ktorej kedysi ležal môj muž a jej nepravý dedko. Pamätala si, že tam chorel. Hľadala ho?... Snehobielu tváričku mala stiahnutú smútkom a nezábudkové očká doširoka.

„Áno, je v nebíčku. Lebo bol veľmi choručký a starý... Tak tam odišiel...“ duša ma strašne zabolela.

„Babinka, keď budem dobrá, aj ja tam pôjdem... Potom tam budeme spolu s deduškom...“ zaštebotala a už sa usmiala.

„Áno, áno...“ zmohla som sa. Horko-ťažko som zahatala slzy, ktoré chceli vytresknúť.

Nepredstaviteľne rýchlo vystrelila z izby pre svoju sestričku. „Poď, pozrieme si obrázky...!“ volala na černuľu, s kučierkami ako barokový anjeliček. Vbehli do ďalšej izby a už sa obe prenáramne chichotali, keď na fotografiách, visiacich na stene, objavovali raz toho, raz iného obľúbenca, bratrančeka či sesterničku. Tých dostali do daru pre úsmev, od dlho neradostného života, ako náhradu, odškodnenie za dlhodobé strádanie bez pohody. Ten štebot bol úžasný. Napĺňal izbu, celý byt, doposiaľ mĺkvy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom sme si sadli do kuchyne, k stolu, aby si zvlažili nápojom ústočka, jazýček. Bolo pred obedom a mamina im zakázala dať zmrzlinu, ktorá trónila nachystaná pre nich v chladničke. Boli tu a zmrzlina trčala v mraze. Mamina bola prísna.“Nebudú mi obedovať,“ zalamentovala. Tak som s chladnými dobrotami kapitulovala. Veď na cestu domov, aj tak im vložím do paprčiek Milku, aby mali čo maškrtiť, až budú po obede.

A tak sme sedeli za stolom všetky štyri, drkotali, žartovali, veselili sa. Drobce upierali na mňa svoje nádherné očká, čarovne čistulinké ako horské studienky. Dcéra spokojne priadla. Nechala im rozprávať všetko, čo im len prišlo na rozumček v tej prekrásnej chvíľke, keď sme boli pospolu. A mohli byť spolu... Cítili sme sa, akoby sme boli naozaj - už teraz - v nebíčku. Potvorky malé, čo dokážu vyčariť v pustom dome starej matere.

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu