Avion

Autor: Magda Kotulová | 28.6.2012 o 18:17 | (upravené 28.6.2012 o 18:25) Karma článku: 9,37 | Prečítané:  1604x

Narodila som sa v ňom. Vyrástla. Prežila dobu nevyvretosti - aj vrenia. Krásne časy, ale aj trpké: pre mnohé udalosti. Nemala som teda len nádherné detstvo, aké malo množstvo tínedžerov v mojom veku, v tej dobe i neskôr. Avion. Malé „mestečko“ na bývanie. Paráda... Krásna stavba. Pekné byty, izby. Pohodlie a rozmernosť. Skvelý architekt i kvalitní stavbári, čo tento super-dom vykonštruovali i postavili. Moje avionské detstvo, mladosť...

Kedysi vznikli knihy od Júliusa Satinského /Chlapci z Dunajskej ulice/ a Ľuboša Juríka /Na Poľnej ulici/, ktorí v nich odzrkadlili svoju mladosť. Dávnejšie som si napísala spomienky na dobu rastu a zrenia. Prevetrala som v nich rodný dom i život v ňom. Pre svoje deti. I o tom napríklad, ako sa na Avione v čase prvých povojnových volieb červenela a žiarila obrovská trojka, o ktorej nevedeli obyvatelia tohto ešte i teraz „moderného“ domu, kto ju tam vytasil. Väčšina nájomníkov domiska sa za ňu hanbila v demokratickej Bratislave a len sa domnievala, ktorý z obyvateľov tejto malej pevnosti s vycapením čísliska do výšky, asi súhlasil. Aj ja, ako malý lapaj, som sa s dešpektom na tú vysvietenú opachu pozerala. Trónila tam až do volieb a dlho po nich. Aviončania sa červenali, ako sa červenela ona, nešťastná trojka, numero-znak Komunistickej strany Slovenska. Koľkí obyvatelia sa počas doby, od prvých povojnových volieb až po Nežnú revolúciu, museli z tohto domu vypariť? Najprv Židia, potom Nemci, potom „obchodníci“, „kapitalisti“, „podnikatelia“ a hromada nevinných, ale niečím nemilých v očiach nových pánov s kosákom a kladivom na golieroch kabátov.

Pred niekoľkými mesiacmi mi zatelefonoval niekdajší obyvateľ tohto domu. Vraj, či by som mu neprihrala nejaké adresy chalanov, čo v ňom kedysi bývali, že chce napísať o Avione knihu. Zomrela mu manželka, nevie sa z depresie dostať, tak si vytýčil úlohu - napísať čosi o Avione. Neporadila som mu mnoho adries avionských chalanov, rovesníkov, lebo už sú to roky, čo som sa z Avionu vytratila. Pomaly som na tento rozhovor zabudla, hoci ten čo volal bol muž, ktorý za mnou kedysi „pálil“. Krásny, inteligentný inžinier, ale nie „plážový“, ak by si niekto myslel, že Bohuš ním bol. Bol to naozaj skvelý mládenec. Chlap ako hora. Pamätám si na chlapcov z Avionu, ako ma chodili v svorke na Veľkú noc šibať. Ako sa mužili, červenali a slušne oblievali... A medzi nimi aj Bohuš.

V minulých týždňoch som našla v denníku SME avízo o práve vyšlej knihe - AVIONČAN. Hm, tak Bohuša už niekto predbehol. Hneď som nakázala mojej najstaršej, aby mi knihu promptne kúpila, aby som vec môjho srdca, správy z Avionu, čo najskôr obdržala. Avion sa pýši v Starom meste stále rovnako ako kedysi. Láka pohľady všetkých, čo okolo neho iba prejdú. Kto by si nevšimol budovu super vkliesnenú do životného prostredia a zvláštneho vzhľadu?

 

Po tieto dni mal môj odídený manžel meniny. Išla som mu zaželať k sviatku: na cintorín. Ako som sa z neho vracala na spiatočnej cestičke, stretla som Bohuša s dcérou. Spočiatku som ho ani nepoznala. Vysoká, zhrbená postava, tvár plná vrások, ktorú mu zacláňala šiltovka. Vystrkovali z nej hrče šedín.

„Bohuš, to si ty?“ nechcela som veriť vlastným očiam. Po koľkých rokoch som stretla chalana, ktorý za mnou onehdy pozeral? Po päťdesiatich? Či viac? Bože, aký je starý, zošlý... Ihneď som sa zháčila, lebo som si uvedomila, že hoci mi duša piští mladosťou i ja vyzerám práve tak schátralo ako Bohuš.

„Áno?... To ste vy?“ zavykal mi, čo ma prekvapilo.

„Áno, ja... no totoóó, že som ťa po takom dlhom čase stretla,“ zaševelila som, ale hneď podala ruku, aj jeho, už v rokoch, dcére. „Dobrý deň!“ usmiala som sa na ňu. Bola kedysi spolužiačkou mojej dcéry, ktorá ma sprevádzala po cintoríne, práve v tej chvíli, keď sa odohrávalo stretnutie po rokoch.

„Môžem ti tykať...?“ nesmelo sa ozvalo z Bohuša. Príliš pokorne sa usmial.

„Samozrejme,“ vydýchla som. „Počuj, hneď na začiatku ti musím niečo zvestovať,“ nevydržala som, „žiadnu knihu o Avione písať nebudeš!“ vysypala som zo seba vzrušene.

Prekvapene zdvihol hlavu. Mocnejšie sa oprel o palicu v ruke, akoby zrazu pocítil potrebu istoty pevnosti zeme, na ktorej stál.“Prečo by som...?“ zadychčal.

Nedopovedal, lebo som mu skočila do reči: „Preto, že pred týždňom ťa predbehol nejaký muž z Avionu. Už som si tu knihu dala kúpiť, ale ešte ju nemám,“ vyhŕkla som nemilosrdne.

„Ahááá...,“ sklamane zašomral.“ Začal mi dávať množstvo otázok, kto knihu vydal, čím je autor a podobne veci, o ktorých som sama v tom čase nemala ani potuchy.

Videla som jeho úžasné sklamanie, že to nebude on, čo napíše pojednanie o tomto dome, ktorý sme kedysi, ale koniec-koncov aj dnes, milovali a ešte milujeme. „Tak veru! Avion už žije aj v knihe!“ dodala som akoby s výkričníkom.

Porúčali sme sa, podali si ruky a rozišli. Ktovie, či Bohuša na tomto svete ešte vôbec uzriem. Jeho i moja staroba nedávali tomu veľké nádeje. Tešila som sa, že som stretla Aviončana, a že som sa zasa na staré kolená navrátila do Avionu. Bohuš už nenapíše knihu spomienok na náš Avion. Nielen vek, ale aj začínajúci Alzheimer urobí svoje. Ale pamäť na Avion je nielen u neho - zachovalá. Na rodné miesta sa nezabúda... Nik a nikdy!

 

/Spomínaná kniha - Julius Matis: Aviončan - vydavateľstvo Rak/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?