Stuchnutá smotana

Autor: Magda Kotulová | 25.6.2012 o 0:21 | Karma článku: 9,44 | Prečítané:  843x

„Nie straníckym, ale všeobecným koeficientom vyberať...“ ľudí na predné miesta. Tak nejako zneli slová, ktoré som počula od pána Mesežnikova v nedávnej debate v Slovenskom rozhlase. Diskusnú reláciu Z prvej ruky rada počúvam. Malo by jej načúvať kvantum občanov, aby zvedeli, čo sa varí v politickej kuchyni a čo sa im bude servírovať od politikov-kuchárov... Neviem, či dokážem správne vycizelovať svoje myšlienky, ktoré mienim dostať do éteru, aby som dala priestor na zamyslenie nevšímavým, ľahostajným človiečikom k veciam verejným.

Mám šťastie, že prežívam dobu, že som obdarovaná možnosťou neobmedzene čítať. Tak siaham, čo veľmi rada, aj po politickej literatúre. Jej autormi nie sú len súčasní politici. Pozostáva i od minulých, mnohými dnes možno neakceptovateľných politikov. Z doby prvej ČSR, z čias Slovenského štátu, z éry komunizmu, či politikov po Novembri 1989. Udivujú ma mnohé skutočnosti, ktoré sa dozvedám. Snažím sa vysondovať pravdu, čistú realitu, ktorá trvala, ktorá uspôsobovala dobro či zlo.

Pretriasajú sa vo všetkých médiách i v spomínanej rozhlasovej debate - zlaté padáky. Každý vie, čo znamenajú. Nielenže nás mnohých pobúrili, zaskočili, ale rozvášnili pre fakt, že väčšina z nás žije z výplaty po výplatu a popri tom mnohí spoluobčania, šéfkovia skade-tade, získavajú finančné sumiská neodôvodnene štedré, nehorázne, ba priam donebavolajúce v dnešnej všeobecnej ekonomickej kríze. Napadla mi otázka, že kto sú ľudia, ktorí si so spokojným svedomím napĺňajú svoje vrecká grošmi, ktoré si absolútne nezaslúžia. Urážajú tým podstatnú časť obyvateľstva, ktorá sa seriózne každý deň namáha, drie, poslušne za málo peňazí derie svoje ruky a privyrába si na dlaniach mozole od ťažkej práce.

Pred voľbami som zažila dve stretnutia s mladými mužmi, ktorí sa chceli voľbami dostať do politiky. Jeden bol z konzervatívneho tábora, druhý z liberálneho. Ani jednému sa pri voľbách, našťastie, nepodarilo dostať do veľkej politiky, ale predrali sa aspoň do komunálnej. Mám z toho zlý pocit, ktorý ma znepokojuje už dlhší čas. Každý z nich išiel do politiky kvôli „peniazom“. Dúfali, že sa zazobú... Vážila som si ich. Dovtedy, pokým som nevybadala ich enormný ťah za mamonou. Pre mňa skončili ako slušní ľudia. Každý z nás má právo získať určité finančné hodnoty. Ale poctivo. Nie bezcharakternými trikmi a arogantnými ťahmi dostať sa ku korytu.

Keď som čítala pamäti ministra z čias Slovenského štátu /Gejza Medrický: Minister spomína – Vydavateľstvo LITERA, Bratislava 1993/ udivovalo ma, písal v nich, že niektorí z verejných činiteľov robili politiku s vervou slúžiť občanom, národu. Prekvapilo ma aj to, že to boli mladí muži nad tridsiatkou. Bohužiaľ, našiel sa medzi nimi húf nepochopiteľne bezcharakterných jedincov, ktorí slúžili nacizmu, aby sa im ušiel čo najväčší podiel mamony, moci a pochybnej slávy.

V socializme vznikla „šľachta“ – červená. Slúžila hyenizmu komunistov. Nesúhlasím s premnohými názormi spisovateľa Vladimíra Ferka, ale jeho slová z knihy Zákon smotany /Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2000/ platia: „Absolútnej väčšine príslušníkov socialistickej nobility bol osud krajiny a jej ľudu ľahostajný, nevnímali jej očividné zaostávanie i za tými európskymi krajinami, ktorých sa pustošivejšie ako nás dotkla druhá svetová vojna. Priam tak ako uhorskí grófi a baróni aj červení papaláši kládli záujem vlasti až za svoj osobný prospech – česť niekoľkým výnimkám. Takže dnes je celkom na mieste bizarná otázka – koľko na socializme „zarobili“, či skôr – koľko z neho vyžmýkali, keď len v Bratislave im patrí najmenej sto mnohomiliónových víl. A to je iba malá časť veľkolepého lupu.“ /str. 42/

Dnes existujú tiež premnožení karieristi-politici. Ľudia bez vnútorných hodnôt, ktoré by zastávali. Keď som načúvala debate Juraja Hrabka s politológmi Baránkom, Mesežnikovom uvedomila som si kopu skutočností. Hovorilo sa o tom, aby sa začali presadzovať osobnosti na popredné miesta v republike nie straníckym výberom, ale aby sa prizeralo, či dotyčný, ktorý má na nich sedieť a ich riadiť, je renomovaný odborník, uznávaná autorita. Zdajú sa tieto posledné myšlienky ako sen? Myslím, že nie. Ak sa to v budúcom čase neuskutoční, keď sa budú všade dosadzovať len nemastní-neslaní nominanti strán a nie ľudia na pravom mieste, tak Slovensko spadne ešte do hlbšieho bahna, v akom stále trčí až po uši.

Množstvo občanov dúfa v nápravu. Množstvo občanov vsadilo na červeného Fica, ktorý je v červenosti vlastne iba nepodareným odvarom, ale čmudí červenosťou. Navonok sa presadzuje ako nový fenomén spolupráce ľavice s pravicou. Uvidíme, ako sa pomery na Slovensku vyvinú. Či sa zmení to neblahé v našom štáte, napríklad aj to spomínané... Treba dať zelenú mladej krvi, plnej životodarnej energie, s ušľachtilými, jasnými cieľmi pre národ, ako to kedysi konali, keď ešte neboli zopsuté časy, naši noblesní otcovia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?