Z nemocničnej nočnej skrinky

Autor: Magda Kotulová | 9.6.2012 o 12:50 | Karma článku: 12,52 | Prečítané:  1218x

Čo čert nechcel ocitla som sa opäť v zariadení, kde sa lieči, chátra – aj umiera. Mám šťastie, že napriek tomu, že som jeho častá návštevníčka, vždy sa tam nejako z mojich neduhov vyvlečiem. O chvíľu som opäť v plnej paráde a môžem sa venovať tomu, čo ma baví: písať články. Najprv v hlave. Keď sa mi v nej nejaká myšlienka usadí, zakorení a rozmnoží, až potom ju dávam buď na papier, alebo vysielam do éteru, aby si ju niekto aj všimol...

A tak, keď som prestala v nemocnici mať za vahan bolestí a infúzie sa zastavili, tak som mala šťastie, že som mohla v samote urobiť to, čo som milovala a čo som mesiace nekonala: čítať, čítať, čítať... Kvalitné vecičky, čo sa mi zhromaždili v nemocničnej nočnej skrinke a čo som bleskovo začala čítať, ma rozochvievali, napĺňali vnútro spokojnosťou a zanechávali v ňom niečo dobré. Občas sa stalo, že myšlienky autora mnou otriasli, roztrpčili ma. Ale aj to nemilé bolo fajn, že som sa o tom dozvedela, zapamätala si to a v duchu zaujala k tomu postoj.

Keď som siahala po prvej knihe na nemocničnej posteli, prvé mi napadlo, že by som si na začiatok mala nájsť niečo pokojné a ľahké. Prezerám knihy a vidím Daniel Hevier: Správca podstaty /Kalligram 2011/. No to bude pochúťka, predkrm... A tak som sa zahryzla do poviedok nášho uznávaného Majstra litery. Cha-cha... že ľahké čítanie... Mozog sa musel trochu ponamáhať, aby si vykrojil dobré sústo z tej alebo onej poviedky. Našiel ho. Objavil a zgustol si na jadierku, perličke perfektnej pointy, ktorá vyvoláva smiešok na tvári. Viťúz jeden!... Ten Hevier...

Druhou prelúskanou knihou bola, ako som si ju sama nazvala, politická. Otakar Kořínek: Washington. Bývalý spravodajca TASR vo Washingtone, bývalý diplomat, hovorí neobalene o pomeroch v Amerike. Ako funguje americká loby, ako sa to smaží pri amerických voľbách a podobne. Dokonca sa nachádza v tejto knižke spomienka o auguste 1968 u nás. Trochu ma obsah sklamal. Ale zasa mi o máčny máčik rozšíril obzor, o nejaké to poznanie života vo svetovej veľmoci.

Keď som uchopila do rúk časopis s nepeknou obálkou /Sovětská literatura z roku 1988/ zostala som v pomykove. Pánajána, čo mi to tu za nezmysel dovliekla tá moja najstaršia? Čo si myslí, že budem čítať nejaké sovietske voloviny? To tak...! Ale nezdržala som sa a chcela som si overiť, že mojej dcére až tak nepoklesol vkus, ktorý mala naozaj dobre vycibrený. Po prečítaní prvej prózy V mlze od Vasila Bykava som skrotla. Výborná... Bieloruský prozaik v nej dáva svoju dušu napospas čitateľovi, ktorému predkladá fakt, že aj v tých najstrašnejších časoch ako je vojna, môže byť človek na morálnej výške a pokračuje tak, ako by mnohí človiečikovia v jeho situácii nekonali. Dej: obdobie partizánskych bojov v Bielorusku.

Druhá próza-novela ma tiež zaujala. Rok velkého přelomu /Sovětská literatura -1990/ od Vasilija Belova. Autor opisuje obdobie násilnej kolektivizácie v Sovietskom zväze. Jej dopad na občanov. Zhŕňa všetko zlo dovedna, ktoré sa počas nej udialo: smrť množstva nevinných ľudí, hlavne roľníkov, udavačstvo, zbabelosť, cynizmus. Rada by som toto dielko strčila pred oči každému, ktorý ešte banuje za červenou minulosťou. Ak ho už nepresvedčí ten, ktorý v komunistickom nebi pobudol a ho videl, zažil na vlastnej koži, tak mu už nič nepomôže. Hádam len nad ním zalomiť rukami a vzdychnúť si...

Potom som ohmatala ďalšiu knižku. Na obálke bola postava kňaza. No zbohom, nejaká „svätá" literatúra... Do takej sa mi momentálne nechcelo. Ale poznala som dobrý apetít mojej dcéry na kvalitnú prózu, a tak som knihu predsa len otvorila a riadne zhltla až do konca. Super!... Kniha obsahovala rozhovor s katolíckym kňazom Pavlom Kučerom, ktorý po úteku z Československa sa stal duchovným v utečeneckom tábore Zirndorf v Bavorsku. Opisuje život v ČSR od februára 1948, ešte trošku pred ním, až po dnešok. Kniha vonia históriou, pravdou o nás, domácich, emigrantoch, cudzincoch. Povinne by som ju dala čítať všetkým adeptom novinárstva, či aj starším novinárom, ktorí občas píšu v novinách, časopisoch nezmysly o tajnej cirkvi za socializmu. Niekedy nemajú o mnohých udalostiach ani šajnu, a tak trepú nehoráznosti. Kňaz Pavel Kučera za svoju činnosť pre našich utečencov, za obetavú prácu v exile, obdržal v roku 2000 medailu za zásluhy o štát. Udelil mu ju prezident Václav Havel.

Ešte som čiahla aj po iných knihách. Za dva týždne som ich prečítala neúrekom. Vďaka môjmu rýchlikovému čítaniu. Uvedomila som si, koľko je zaujímavej, vzácnej literatúry nielen u nás, ale po celom svete. Ponuka je veľká, len dopyt po nej je malý alebo nijaký. Je pravdou, že žiaden človek na svete nikdy vo svojom živote neprečíta a nevstrebe do seba hromadu napísaných myšlienok, úvah, príbehov z celej zemegule. Ale predsa: každý z nás by mal stúliť do rúk kvalitnú literatúru, aby hodnotne prežil veľmi rýchlo unikajúci život. Aby ho využil lepšie, cennejšie. Aby nesal neužitočný brak, aby neprijímal bez námahy nemastnú-neslanú, podenkovú tvorbu masmédií. Aby sa konečne naučil, že jeho duchovný život sa musí prehlbovať a dosahovať riadnu hĺbku, aby z neho bol Človek.

Knihu zobrať do ruky, dobrú knihu - nie je nič nad to!...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?