Muškáty

Autor: Magda Kotulová | 21.5.2012 o 0:38 | Karma článku: 15,37 | Prečítané:  1274x

Teplota dňa sa zvyšovala. Stromy boli rozkvitnuté, voňavé ako prekrásne kytice. Pomyslela som si, že by bolo načase, aby som vyparádila svoj balkón nejakými kvetinami. Čo vravím, nejaké kvetiny... Vždy to musia byť červené ťahavé muškáty, ktoré mám neskutočne rada. Ale čo, keď som len nedávno prišla z nemocnice. Zvládnem ich sadenie?... Čoby nie! Musím!... A čo, keď holuby občas urobia paseku a mi ich poznačia svojím trusom? No tak čo, aspoň ich pohnoja!... Vymýšľala som kadečo, len aby som oddialila, alebo úplne zrušila nákup muškátov.

Neodolala som. Celá rozrušená zavolala som vnukovi, aby ak má čas, prišiel a so mnou sa vypravil na veľký nákup. Vysokoškolák mal voľný čas, a tak o chvíľu zazvonil. Uveličená, že prišiel tak promptne, obliekla som sa a mazala za ním do pristaveného malého autíčka. Hneď sme vyrazili. K Martinskému cintorínu. Tam moja známa kvetinárka vždy o takomto čase v apríli-máji má neuveriteľnú zásobu rôznorodých muškátov a iných kvetiniek.

Dorazili sme pred cintorín čo by dupol. Vyletela som z auta, pojašená ako malé dieťa, k hromade červenajúcich sa, ružových, fialových muškátov. V momente som mala vybrané, zaplatené a hneď ich aj nalodené v taškách, ktoré držal v rukách a odnášal pod kapotu auta môj obetavý Vilko. Celá rozbujdošená som opäť nasadla k nemu do vozidla. Spokojná s kúpou a s myšlienkou, že tie moje červené muškáty opätovne úžasne bohato zakvitnú na balkóne.

Prišli sme domov. Ihneď som poslala Vila preč, aby si išiel za svojimi záujmami a rýchlo som sa pustila k sadeniu môjho bohatstva. Raz-dva boli na balkóne moje obľúbence v plnej paráde.

Keď som si uvedomila bolesti v krížoch a sadla do kresla, vzala noviny do rúk, ktoré som ešte od rána neprečítala, znenazdajky som otočila hlavou a hodila pohľad na tú krásu, čo sa mi oproti červenela. Vstala som a ako zaľúbený človiečik vyšla som na balkón, aby som sa znova a znova presviedčala, že muškáty sú v poriadku. Uspokojená, vrhla som pohľad aj na oblohu, čo sa nado mnou parádila modrotou, akoby som bola niekde pri mori. Len tam sa mi vždy modrosť neba zdala najkrajšia, najúchvatnejšia.

Pozerám do výšky, pozerám a zrazu... Už sú tu!... Už sú tu: moje vtáčence... Zbadala som vo vzduchu čierne bodky, ktoré sa preháňali a robili vývrtky pobláznené šťastím, že docestovali domov... Lastovičky... Moje lastovičky!... Pohladila som ich, aj muškáty, ešte raz zamilovaným očkom a odchádzala pomalým krokom konečne k ešte neprečítanému denníku... Môže byť niekto ešte viac šťastný ako ja - z kvetín, modrého neba a lastovičiek?...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?