Pohotovosť

Autor: Magda Kotulová | 26.4.2012 o 20:19 | Karma článku: 15,01 | Prečítané:  1590x

Keď som dopiekla voňavé Londýnske rezy k Veľkej noci na Veľký piatok s uspokojením som si predstavila, ako vnuci budú mať radosť z obľúbených zákuskov, ktoré raz-dva zmiznú z taniera, až sa do nich pustia. Kolená dostali zabrať svoje, a tak som hľadala azyl, kde a ako si oddýchnuť. Sadla som si k počítaču, že sa mrknem na nové správy a čerstvé blogy. To som nemala. Ako som sa k nemu posadila, z ničoho nič, dostala som ukrutánske bolesti do celého chrbta a pocítila som, akoby sa na mňa dovalila chrípka. Vzala som teplomer, ukazoval len zvýšenú teplotu. To nič. Niečo nepodarené a dúfam nevinné na mňa doliezlo. Máš ho vidieť...

K večeru som dostala triašku, akoby som mala záchvat padúcnice. Naskočila mi štyridsiatka. Ľahla som si, vzala Paralén, zaľahla, že tú mrchu, čo na mňa vyskočila zo seba vypotím. Ráno sa triaška zopakovala, teplota tiež. Cez deň som už ležala ako mŕtva. Chrbát bolel ostošesť. Večer, keď ma dorazila a dojala tretia triaška a bolesti v chrbte nepoľavovali, horúčka sa vyšplhala opäť na štyridsiatku, neváhala som, a už som mazala na pohotovosť pomocou dcéry.

Sedela som tam a pozerala, ako do otvoru dvier ordinácie, ako do Molocha, vliezali roztrasení pacienti. No vidíš, nie si sama, čo máš otrávené, pokazené veľkonočné sviatky, rozkladala som si v hlave. Mladí, starí sedeli okolo mňa. Syn so starou materou, dve dievčiny, vyčačkané ako na zábavu, osamotení jedinci. V rozsvetlenej izbe, práve oproti mne, ležal na kovovej posteli mládenec s batohom pri nohách. Sipel... Jeho ťažký sipot doľahol k ušiam všetkých, čo sme čakali na ortieľ, čo za háveď doľahla na nás vo sviatočnom čase. Zaraz som si v duchu prestala dávať otázky prečo akurát teraz ma chytila za krk mizéria, keď ma v kuchyni čakali rozrobené orechovníky pre rodinu. Keď som ale počula neustále prenikavé, sipivé dýchanie mladíka, ktorý bol možno na túre, možno sa vracal z roboty, tak som si pomyslela: no vidíš, ty si stará a chorá, tak čuš! Ale ten mladý?... Ten ma dobre pokazené voľné dni, čo tak vábne pred nami defilujú...

Dvere ambulancie sa otvorili a lekárov hlas zadunel ako hrom:

„Pani, zostávate tu. Na infekčnom... Máte zápal pľúc...“

No zbohom!... Ale čo už? Bolesti, horúčka, únava a slabosť ma ničili, a tak som sa pokorne trmácala za sestrou, ktorá ma odvádzala na nemocničné lôžko.

V izbe, kde som sa ocitla vyčerpaná a sama, hneď som si ľahla. Pozerala som na bielu povalu nad sebou, a už ma opäť zavalili myšlienky na kadečo. Chvíľami som myslela, že sa od jedu, či sklamania rozplačem. Ale čo som malá?... Potom som unavená zaspala.

Dni sa míňali, aj Veľká noc a ja som si odpykávala, neviem začo, zdĺhavé dni v nemocnici.

Po čase som sa ocitla v inej nálade. Pozorovala som defilé sestier, ktoré vstupom k môjmu lôžku pomaly odhaľovali svoj charakter i dušu, ktorú sa snažili pod maskou nezaujatosti zakrývať. Nepodarilo sa im to. Jedna bola hlučne energická, druhá mlčanlivá, tretia dáma s jemnými pohybmi, iné dievčensky hravé, niektoré zas odmerané. Skúsené, pohotové, pripravené pomôcť v každom čase.

Doktorky sa vyznamenali ešte lepšie. Izbová, drobná postavou, ale s rozhorúčeným srdcom, prichádzala do miestnosti vždy s úsmevom podobným slnku. Rozžiarila celý priestor a mne tým vsunula do duše jas a radosť z dňa, ktorý som prežívala. Iná zasa bola výrečná a svojou nespútanou slovnou zásobou vykladala ostošesť, trpezlivo, čo moja choroba je, a čo so mnou budú robiť ďalej. Posledná, staršia, starostlivá pani doktorka dobehla za mnou ráno o tretej a skláňala sa nado mnou v čase, keď mi bolo najhoršie. Prejav ako ma zakryla, ako ticho upokojovala, bol dojímavý. Tá vďačnosť, čo ma ovanula pri jej počínaní ma celkom zmohla.

Sympaťák šéf, s čiernymi kučeravými vlasmi, prichádzal so svojím háremom medičiek na vizitu. Len sem-tam vykukla za zástupom dievčat nejaká hlava chlapca či muža. Reflektory očú, množstvá očú, na mňa dopadli. Čo tá starká tu porába?... pýtali sa ich zvedavé pohľady. Zostala som trochu zaskočená. Pred celým rojom mladých sa tu mám predvádzať? Ale veď sa učia. Musia sa na niekom učiť. Ale prečo by som to mala byť akurát ja? Ale čo narobíš? Podriadiť sa musím... Rezignovane som upla pohľad na gazelu s dlhými nohami, ktorá stála zoči-voči. O chvíľu dievčina znervóznela, zamrvila sa. Môj upretý pohľad na ňu ju hneval. Uvedomila som si to a prevrátila oči na moju dobrú doktorku, čo práve čítala litánie o mojom zdravotnom stave. Čosi o mne hovorili, sympaťák mi počúval rozpískané pľúca, a keď odchádzal rukou akoby ma pohladil po ramene. Keby vedel, keby vedeli doktori, ako taký nepatrný pohyb, dotyk, slovo urobí pacientovi dobre. Akoby povedal: Majte sa!... Do videnia!... Nebojte sa!... Bude dobre!... A vy si môžete predstavovať, čo ten prejav ľudskosti znamenal. Ale sa stal. Je nádherné, keď lekári to hlavné v sebe - ľudskosť, ohľaduplnosť, porozumenie neodhodia od seba. Koľko lekárov po mestách a dedinách je otrlých, ľahkovážnych a cynických? Zabúdajú, že kedysi recitovali prísahu Hippokratovu. Dnes sa už ten pojem nenosí, zabudol sa. Aká Hippokratova prísaha?...To sú staré vecičky!... Dnes je iná doba. A ja som pán lekár a vy ste iba – pacienti... Akoby lekár nebol služobníkom chorých a utrápených... Akoby nemal byť pohotový, pripravený pomôcť tomu, ktorý trpí a očakáva od neho pomoc. Vďaka tým lekárom, čo nezabili v sebe citlivosť a porozumenie pre svojich pacientov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?