Dedkove zázraky

Autor: Magda Kotulová | 22.4.2012 o 16:56 | Karma článku: 20,45 | Prečítané:  1998x

Už zasa raší jar, vlastne už crčí z každej svetovej strany. Už je aj po Veľkej noci. Zostávajú po nej len spomienky, zážitky z precválaných, voľných sviatočných dní. Spomienky. Čerstvé, aj menej čerstvé. Ale spomienky...

Keď sa ozvali jasné znaky blížiacej sa jari náš dedko, teda môj manžel, pozýval ma na cesty autom do prírody. Rada som tieto výjazdy vítala a rada na ne aj chodila. Dobrý vzduch, pohyb, a čo hlavné – dedko v dobrej nálade. Obšmietal sa okolo ešte slabo pučiacich kríkov. Tak isto pokukoval po vŕbach. Vedela som vždy, čo to znamenalo: snoril po patričných prútikoch na šibáky pre vnukov. Hľadal vetvičky žlté, červené i hnedé. Samozrejme, že vyhrali vždy ratolesti vŕbové.

Ja som sa prechádzala a môj drahý rezal vetvičky ostošesť. Vždy som ho krotila: „Počuj, však sa ti ani pod kapotu nezmestia, čo ti je, konči...!“ Ale nepočúval. A rezal a rezal. Primeriaval, skracoval, očami hladkal, či sú to tie pravé, najsprávnejšie.

Keď sme sa konečne brali do auta, šťastne sa uškŕňal pod fúzy. Ja nie. Vedela som, čo sa na mňa chystá: upratovanie špiny, obrezkov z konárikov a špagátov, ktoré odstrihoval a hádzal pokojne na zem, keď si upletený perfektný korbáč na samom spodku špagátikom zväzoval. Boli to krásne šibáčiky. Jeden krajší ako druhý. Väčší, menší, obrovitý, tenký, hrubý. Šibáky kompletne zhotovené naložil do prúteného koša a vystavil na chodbe, aby padli do očú každému návštevníkovi našej domácnosti. Paráda. Prv ma to aj trochu otravovalo, lebo sa mi na chodbe zle vysávalo. Musela som množstvo korbáčov s košom premiestňovať, aby som poriadne vyčistila chodbový koberec. Ale kapitulovala som pod atakom starého pána, že to všetko pre vnúčikov vyvádza a vystrája a kôš s veľkonočnými rekvizitami som ponechala tam, kde si to náš dedo zaumienil.

Keď sa blížil Veľkonočný pondelok začali sa zbiehať vnuci. Menší. Pre šibáčiky. Väčší nemali odvahu, lebo si museli šibáky zhotovovať sami. Veď dedo, vždy pred Veľkou nocou, učil tínedžerov skonštruovať nástroje na šibanie. Tatkovia pre nich nemali čas, a tak starý otec suploval to, čo mali konať oni.

Neraz sa stalo, že ma prišli chalani vyšibať na Veľkú noc, polámali si svoje neodborne zhotovené šibáky, a potom s prosbou v očiach žiadonili, či si môžu zobrať z tých dedových parádnych z výstavného košiska. Vždy som dovolila a vyriekla hlasné: „Jasné, len si ich zober. Vyber si...!“ tak trochu s pasiou, aby som sa aspoň trošku šibáčikov zbavila, aby na budúci rok mohol deduško opätovne predvádzať svoj jarný, šibačkový rituál a ja sa dostala do náručia rozkvitajúcej sa jari. Šťastný vnúčik vyberal a vyberal a nevedel sa rozhodnúť, ktorý si vybrať, lebo každý sa mu zdal prepekný. Nakoniec sa vždy rozhodol pre nejaký, ale ešte stále poškuľoval po tých ostatných pozostalých.

Uplynulú Veľkú noc sa to zopakovalo. Niekoľko drobcov prišlo sondovať, či zostalo niečo z korbáčov po dedkovi. Samozrejme, že zostalo. Vždy odpočívali od jednej jari do druhej, dobre zabalené v čistej pivnici, aby hrali prvé husle na šibačkový pondelok.

Hoci dedenka už niet na tejto zemi – jeho korbáče existujú, pýšia sa v koši na chodbe. Pripomínajú dedkom ručne vyrobené zázraky. Odjakživa ich dokázal vyčariť s detinskou radosťou, šikovnosťou, láskou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?