Monštrá blahobytu

Autor: Magda Kotulová | 3.4.2012 o 21:44 | Karma článku: 12,41 | Prečítané:  1144x

Veľkonočné sviatky. Kedysi za horúceho komunizmu sa im vravelo - Sviatky jari. A pritom pre kresťanov sú to naozaj veľkolepé sviatky, ktoré im dávajú záruku, že ich život sa smrťou nekončí, ale že má kdesi pokračovanie. Zároveň vedia ako sa - Tam kdesi - dostanú. Ak slušne žijú, a keď ich životom leje sa rozžiarená láska.

Tieto veľkonočné dni prichádzajú v mesiacoch rozbehnutej prekrásnej voňavej jari. Každý ich víta. Každý svojím spôsobom. Každý pre to, alebo ono. Niekto pre ich duchovný význam, niekto pre pondelňajšiu šibačku, niekto pre dni voľna, ktoré chce využiť so svojou rodinou v záhradke, na výlete, alebo sa mu žiada navštíviť príbuzných, alebo si zamýšľa len tak poleňošiť v tichu svojho bytu.

Príprava na tieto sviatky býva rozličná. Niekto sa postí, chodí na Krížovú cestu, medituje, čo vlastne tie sviatky znamenajú. Niekto sa zasa úplne normálne chystá na sviatky materiálne. Niekto si chce nakúpiť potraviny na dni voľna. Niekto si zaumieni zohnať niečo nové, aby spestril svoj byt, či šatník. Pamätám si, ako malé dievčatko, ako nám mamina kúpila k Veľkej noci vždy nové topánočky do procesie na Vzkriesenie. Väčšinou sme dostali aj nové biele podkolienky, ktoré sme vytiahli akurát v ten deň. Vytešovali sme sa, lebo dovtedy sme museli vláčiť dlhé, nepohodlné pančucháče. Chodili sme do sprievodu radi. Nevedeli sme sa vynadívať na hasičov a vojakov v uniformách, na radové sestričky v čiernych rúchach, ktoré kráčali v šíkoch, práve tak, ako kňazi v sutanách. Hrala dychovka, vyspevovalo sa. Niesli sa zástavy. Všade bolo veľa ľudí po uliciach. Nikto nikoho do sprievodu nenútil. Išlo sa doň dobrovoľne. Tí, čo do neho nevošli, stáli po chodníkoch a prizerali sa mu. Boli to zážitky na celý život. V dušiach detí mojej generácie zanechali hlboké spomienky.

Pred niekoľkými dňami zavolala mi nevesta, že ma berie do Rakúska na výlet, a ak chcem, aj na nákupy, ak by som niečo potrebovala k veľkonočným sviatkom.

„Rada pôjdem. Ak vydržíš pár hodín so starou babkou a budeš mať na ňu nervy,“ vyhŕkla som s radosťou. Potešila som sa, že sa tak trochu vytiahnem zo svojich jednotvárnych dní.

Samozrejme, že reagovala na moje hlášky výčitkou: „Ale mami, vieš, že rada idem s tebou... Nehovor tak!“ A tak som bola šťastná, že vypadnem z mŕtveho bytu, ktorý ožil len vtedy, keď dobehli za mnou moji najbližší, či nejaké zablúdené návštevy.

Vybrali sme sa teda. Auto so šoférkou čakalo na mňa pod oknami okolo ôsmej ráno, takže som mala až-až času vypraviť sa na výlet. Cesta nám fajn ubiehala. Bol krásny slnečný deň. Všetko navôkol sa zelenelo. Niektoré stromy boli už akoby kvitnúce prekrásne kytice. Debatovali sme s nevestou jedna radosť o všetkom možnom. Nádhera: táto cesta, tento výlet i moja nevestička.

Keď sme prefrčali pár kilometrov, dostavili sme sa k nákupným centrám. Ako ináč by skončili ženy na výlete v cudzom svete?... Vošli sme. Do veľkých vysvietených, hlučných monštier, plných rozličného tovaru, krámov od výmyslu sveta. Haldy. Farby. Vône. A nespočetné množstvo kupujúcich.

Po hodine som bola unavená. Povedala som sprievodkyni, aby si ešte ak chce pobehala po obchodoch a uťahaná som si sadla na lavičku v tom obrovskom Babylone. Páčilo sa mi tu, aj nie. S pasiou som si vystrela opuchnuté nohy od chôdze a pozorovala motanicu prítomných. Mamy s malými lapajmi ani nenakupovali, len sa tu potulovali. Miesto toho, aby išli na ihriská, na prechádzky. Niektoré si dávali kávičku, zákusok, alebo len tak sedeli, klebetili a deti sa obšmietali okolo nich, bez hocakej hry. Len sa tak motkali. Malé i väčšie. Belošky, Indky, moslimky zahalené vo svojich zvláštnych róbach, šatkách.

Čupela som v tom monštre obchodu medzi rozšumeným davom, a tak trochu čudovala, aký je len ten svet podarený. Obchodníci chrlia i nepotrebné vecičky a zákazníci ich kupujú o dušu. Kopa tovaru sa prevaľuje a hromadí v nákupných vozíkoch, ktoré predo mnou momentálne defilujú. A že je chudoba. A že je nedostatok... Uvedomila som si, že toto je len pozlátka, skupina šťastnejších ľudí, ktorým cvendžia vo vačkoch ako-tak eurá. Ale hŕba ľudkov, ktorí dychtia tiež po záľahe tovarov, vecí ktoré okupujú všakovaké regále v obchodoch, chodí sa na ňu len pozerať, alebo radšej do tých vysvietených monštier ani nevojde.

Konečne sa vrátila nevesta. Vstala som. Teda ledva som vstala, tápavo sa rozchodila a zatrielila k východu a k parkovisku. Šťastná, že už do žiadneho monštra nepôjdeme, vhupla som na sedadlo autíčka a spokojne sa „zapásovala“. Zasa sme švitorili celou cestou. Napriek únave. Zasa som obdivovala nádheru prírody, mihajúce sa vrchy, polia. Tešila som sa, že sa vraciam domov, do veľkonočného obdobia, cez ktoré sa iste ešte pristavím pri myšlienke, čo sú vlastne veľkonočné sviatky, a čo pre človeka znamenajú. Na monštrá obchodu a revúcej reklamy, na ohlupovanie, ohurovanie človiečikov, radšej už myslieť nebudem.

Pokojnú, požehnanú Veľkú noc!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?