Tínedžer a vdova

Autor: Magda Kotulová | 27.3.2012 o 17:35 | Karma článku: 16,03 | Prečítané:  1769x

Dlho som nepísala o ničom inom len o tom, čo ma v posledných mesiacoch zamestnávalo: to bol môj umierajúci muž. Celou dušou som sa mu odovzdávala v jeho unikajúcich hodinách života. Možno moje riadky, písané studenou rukou a horúcim srdcom, otravovali náhodných čitateľov. Možno nie. Chcela som v nich poukázať na pominuteľnosť všetkého nepekného i pekného na tomto svete, mienila som pošepnúť neviditeľným poslucháčom, že treba využiť každú možnú chvíľu na bytie pri tom, koho milujeme a na kom nám záleží, aby človek nemusel niekedy ľutovať, že to najdôležitejšie zanedbal, zabudol, neurobil.

To bolo v minulom období. Dnes si žijem život vdovy. To slovo mi je také čudné, cudzie, neprijateľné. Ale existuje – je tu – v mojom terajšom živote. Začínam si všímať to množstvo osamelých žien, mladších i starších odo mňa. Tie mladšie si ešte rezko vykračujú popred náš dom pod mojím oknom do neďalekej samoobsluhy potravín. Tie staršie sa ledva vlečú s malým nákupom, ktorý ich už neodvratne zaťažuje. Tých prvých mi nie je ľúto, lebo majú sily za dvoch. Aj za ich už neexistujúcich chlapov. Ale tie staršie? Vždy ma zabolí srdce, keď vidím ich tápavý krok, oddychovanie po každom piatom metre chôdze. Ale to je život. Neľútostný, krutý, ale ku každému skoro rovnaký. Koľko šťastia – toľko nešťastia? Žeby váhy života boli spravodlivé?... Ale nie sú... nie sú... Niekto toho šťastíčka má viac, alebo toho nešťastíčka neúrekom. Kde a kedy nastane vyrovnanie a Spravodlivosť príde navrch? Na druhom svete?... Zatiaľ je istá len – smrť. Tá nikoho neobíde. Číha na každom kroku, v každom čase, či sa nám to páči alebo nie.

Po dlhých mesiacoch trápenia a smútku dostalo sa mi prekvapivo na niekoľko dní úľavy. Nikdy by som nepredpokladala, že sa mi prihrá takým plným priehrštím: „varovaním“ môjho dvanásťročného vnuka. Mala som obavu, že sa nedokážem venovať mládencovi pred začínajúcou pubertou. No, bolo to nádherné: tých pár dní strávené s ním.

Tínedžer si privliekol dva ruksaky, jednu taštičku na rameno, a samozrejme, počítač. Prišiel s úsmevom od ucha k uchu: „Babi, doniesol som si notebook, lebo si mi povedala, že ma nepustíš na svoj počítač... Nehneváš sa, keď si ho napojím na tvoj?...“

„No teda... a vieš to zapojiť? Lebo ak mi niečo pobabreš, tak si ma neželaj,“ výstražne som zahuhňala. Podozrievala som ho, že zasa znefunkční môj, pri machrovaní okolo svojho. Mala som totiž skúsenosť, že keď sa mi dotkol môjho robota niektorí z vnukov, po jeho odchode mi na ňom vždy čosi nefungovalo. Najnovšie mi hapruje pošta a tlačiareň produkuje len samé zmätky. Úzkostlivo som pozorovala Lukáša, ktorý hneď ako prišiel, vrhol sa do zapájania svojho pokladu, aby ho mohol používať.

Raz-dva notebook mal zapojený. Ruksaky boli pohodené na zemi, počítač sa skvel tesne vedľa môjho stolového. V momente si aj k nemu prisadol a začal na ňom vyhrávať jedna radosť.

Sadla som si zaraz k počítaču aj ja, aby som vysondovala či mi vôbec funguje. Fungoval. Chvalabohu, a tak som si začala, keď som už pri ňom čupela, vybavovať poštu. Môj malý veľký hovel pri svojom zlatíčku. S pasiou ťukotal na ňom ako na klavíri. Prsty mu lietali. Začal hrať nejakú hru. Zavolal si svojím aparátikom aj spoluhráčov, spolužiakov. V izbe sa ozývali detské hlásky. Raz chlapčenský. Raz dievčenský. Chichot, namrzenosť a opäť chichot. A tá žvatlanina s ktorou komunikovali. Zdalo sa mi, že mám samých Číňanov v miestnosti, alebo nejakých Hotentotov. Alebo som tým Hotentotom bola ja, ktorá nerozumela ani slovko, o čom to vlastne medzi sebou švitoria? Pána, ale som starý kúsok! Už nerozumiem mladým ani slova?... Manipulácia s počítačom bolo najväčšie moje prekvapenie pri pozorovaní Lukáša.

Druhý raz ma zabil v kostole. V nedeľu na omši. Sedela som s ním v lavici. Mrvil sa vedľa mňa ostošesť a nejako zvlášť nevenoval kázni kaplána pozornosť. Štuchla som ho s úsmevom, aby sa koncentroval na príhovor snaživého mlaďasa v omšovom rúchu. Máš ho vidieť: kmital ďalej, akoby chcel z lavice vyletieť. S láskou som ho pohladila po ruke, a opäť mierne upozornila, aby sledoval to, čo sa pri oltári deje.

Lukáš sa uškrnul, pohladil ma tentoraz on po ruke, dokonca ešte aj objal okolo ramien a zamrmlal: „Babi, nehnevaj sa na mňa, vieš, ja... som taký hyperaktívny...!“

Zachvela sa mi duša, a skoro som ho, omša-neomša, vybozkávala jedna radosť. Toto, čo sa udialo v mojich tmavých dňoch, sa mi javilo nádherné ako slnečná jar, ktorá práve docválala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?