… že vraj láska!

Autor: Magda Kotulová | 12.2.2012 o 10:31 | Karma článku: 12,86 | Prečítané:  1352x

Pána, kde sú už Vianoce. Na obzore sa črtá pomaly krásna, tajuplná, jarou voňajúca Veľká noc a ona siahla so smútkom po darčeku, ktorý dostala na už dávnominulý Štedrý večer. Už ho zasa odviezli tí v červenom.

Ako neznášala po istom čase červenú, ohnivú farbu. Aj oranžovú, žltú. Niežeby slnko nemilovala. Milovala jeho teplo, horúčosť a ten pocit, ktorý v nej rozpaľoval oheň života, vháňal do tela príliv energie a blaha. Prosto, v tieto dni ju výrazné farby akosi znervózňovali. Kedysi ich vstrebávala do duše s plným zanietením: červenú, oranžovú, žltú... Dnes jej deň spríjemňovali odtiene: fialovej, zelenej a modrej. Predstavovali pre ňu akýsi súlad, pokoj a miernosť, pocit uspokojenia. Príjemne sa na ne dalo pozerať. Vždy, keď zaregistrovala fluidum obľúbených farieb po domoch, v uliciach, v knihách, hocikde, vstrebávala ich s pohodou do seba.

Teda opäť prišli po toho, o ktorého bojovala s tou protivnou Zubatou, čo neustále a znepokojivo klopkala na dvere ich stíchnutého, zošereného bytu. Odviezli ho. Opäť v noci. Vlastne nadránom. Zostala sama v náhle rozhádzanom byte, keď ho roztrasená vyprevádzala na ÁRO do nemocnice. Kyslíková maska na jeho pochudnutej, sinavej tváre ju rozochvievala. Dívala sa nešťastne na bezvládneho, osudu podriadeného chlapa, stuhnutého strachom, bezvládnosťou, odovzdanosťou do rúk mladých mužských rúk v červených mundúroch. Osamela.

Poupratovala ako vo sne rozsypané upotrebené striekačky, vatičky a iné pozostatky z náhlej lekárskej pomoci, záchrany. Potom si hneď ľahla do postele, lebo už nevládala. Cítila ako sa jej podlamujú kolená. Spať. Zabudnúť na všetko. Nemohla. Myšlienky jej navodzovali nové a nové obrazy: ako dcéry prebaľovali otca, ako kedysi to robil s nimi on. Ako ho čistili, umývali, mastili liečivými masťami, aby nedostal dekubity. Pozorovala ich, ako to robili sústredene, vôbec nie s odporom, ale s úžasným citom. Rozplakala sa. Ako sa všetko mení. Včera ona a on im – dnes ony im obom... Súcit s mužom a pocit lásky k dospelým dcéram a ochabnutému manželovi ju gniavil a odháňal tak túžobne očakávaný spánok. Nie. Musí sa konečne vyspať... Rezolútne prikročila k skrinke s liekmi. Ako sa im vzpierala. Dnes kapitulovala. Prehltla bielu polovičku čohosi chemického, zapila vodou pripravenou na nočnom stolíku pre prípad nočného smädu, a opätovne zaľahla do perín.

To bolo v noci. Teraz ráno sedí v pohodlí kresla. Doposiaľ sa bezcieľne tárala bytom. Myslela na neho, ako leží niekde v belosti nemocnice a cudzí ľudia robia stráž nad minútami dňa, ktoré má ešte prežiť v chorobe a v ozajstne ťažkej životnej situácii. Cudzí – a nie ona, deti. Taký je život. Končíme sami, sami si nesieme svoj batôžtek osudu, príkazu od Tamtoho zhora. A čakáme... Dýchame... Dokedy?!...

Sedela v kresle. Vzala do rúk krásnu, v koži viazanú knižku, ktorú jej daroval na Vianoce on. Kázal dcére, aby jej knižku kúpila: Prévert – Láska. Od Vianoc sa k nej nedostala. Iba pod stromčekom ju raz držala v rukách. Nebolo času, nenašla si čas, aby si ju prečítala v samote a v tichu a potešila sa nádhernými citlivými veršami. O láske. O láske, ktorej žila, v ktorej sa snažila žiť, a ktorej vždy po celý život sa snažila slúžiť. Poďakovala sa mu aspoň viackrát za ňu?...

Zaplavili ju slzy. Nemohla pre hmlu v očiach ani čítať nežné slohy. Ale predsa, vnorila sa do nich. Slová sa jej hlboko vrývali do duše a robili ju ešte zraniteľnejšou. Spomienky na prešťastné, slnečné chvíle života s jej životnou láskou ju zaplavili pri čítaní drahokamov o Láske, láske s veľkým L.

Kto je tam

Nikto

To iba moje srdce klope

To moje srdce búcha

Pre teba poklad milovaný

Lež jedna ruka

Bronzová rúčka dverí z druhej strany

Ani sa nehne

Ani sa nepohne

Nehne sa o kúsoček

/J.Prévert: Láska/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?